Ak prvá demokratická dvadsaťročnica mala politika, ktorý nebol prezidentom ani premiérom, a jeho meno dejiny nezabudnú, tak je to Ivan Mikloš. Ako kľúčová postava ponovembrovej transformácie Slovenska stál pri všetkých nevyhnutných reformách, ktoré posúvali krajinu vpred. Ak si odmyslíme z dvoch Dzurindových vlád ktoréhokoľvek ministra, stále dostaneme– plus-mínus – Slovensko v dnešnej podobe. Až na jednu výnimku. Je ňou Ivan Mikloš.

Slovenské sčítanie ľudu má celkom slušnú šancu skončiť sa fiaskom. Odstupovanie komisárov, ktorým občania odmietajú otvárať, je komickou medzihrou, po ktorej by malo nasledovať odstupovanie zodpovedných. Problémom nie je to, že by toto sčítanie bolo väčšmi orwellovské ako iné v EÚ. Azda aj naopak, číselný kód poskytuje ozaj väčšiu anonymitu – respektíve, aspoň taký pocit – ako meno, priezvisko, rodné číslo, čo je realita napríklad v Česku.

Ak by na dlhovej kríze mohlo byť ešte niečo zábavné, tak by to isto bol pohľad na Angelu Merkelovú v momente, keď sa dozvedela, že musí zrušiť schôdzku o Grécku, pretože jej rokovací partner naháňal nahý po hotelovej izbe chyžnú.

Asi po tretej legislatívnej salve, ktorou Robert Fico s komplicmi rozstrieľal druhý dôchodkový pilier, sme napísali, že zmysel fondového sporenia na Slovensku sa zredukoval na čakanie. Čakalo sa na normálnu garnitúru, ktorá uvedie veci do poriadku. Smer-SNS-HZDS systém nevyplienili ako Maďari, „len“ ho rozmlátili do nefunkčnej podoby...

Takmer do pozície Slovenska za Mečiara sa dostáva Maďarsko pod vládou Orbána. Po mediálnom zákone zožala tentoraz vlnu kritiky naprieč Európou i nová maďarská ústava.

Náš spor s južným susedom o druhé občianstvo uviazol v pate a zrejme sa už odtiaľ ani nedostane. Po tom, čo minister Martonyi označil slovenský návrh zmluvy za „nediskutovateľný“, sa čo i len silueta dohody vzdialila natoľko, že niet o čom hovoriť.

Jedna z prvých vecí, v ktorej mala vládna koalícia okamžite konať, bola náprava ťažkých deformácii v dôchodkovom sporení.

Keďže najdôležitejšou udalosťou 2010 boli parlamentné voľby, je možné s úľavou skonštatovať, že prognóza z tohto miesta spred roka o dvoch alternatívach usporiadania, ktorými mali byť „koalícia Smeru so slušnejšími“, alebo „koalícia Smeru s neslušnejšími“, sa nenaplnila.

Z brífingu Ivana Mikloša „o postoji Slovenska k aktuálnym európskym otázkam“ prenikla do médií takmer výlučne banková daň. Niežeby bola nepodstatná, avšak nepomerne významnejšia agenda, kde minister viac zamlčal ako povedal, je takzvaný Pakt konkurencieschopnosti (PK), ktorý sa bude diskutovať (schvaľovať?) už na mimoriadnom summite 11. marca.

Tvrdenie, že hlavnou ambíciou slovenskej politiky i koalície pre rok 2011 by malo byť zachovanie vnútornej stability, vyznie zrejme minimalisticky. A vedľa pozostalosti po stranách Smer-SNS-HZDS i kompromisnícky až zbabelo.