V roku 1967 som prišiel na študijný pobyt do Tübingenu. Dvadsaťdva rokov od konca druhej svetovej vojny, sedemnásť rokov od vzniku Spolkovej republiky Nemecko. Rok pred Pražskou jarou v Československu a Parížskym májom. Zažil som v Tübingene Kafkovho spolupútnika Maxa Broda, filozofa nádeje Ernsta Blocha, rekonštrukciu mestského historického jadra. Bol to čas študentského protestu proti skostnatenému školstvu, starým nacistom, korupcii. Ponúkali sa rozličné riešenia od Maových červených knižiek až po teroristické červené brigády a vraždenie. U nás sovietske tanky.

Možno by si všetci apokalyptickí fanatici mali znova preštudovať mayský kalendár, pretože starí Mayovia tam nehovoria o konci sveta v roku 2012, ale skôr o konci hudobného nosiča, známeho ako „cédečko.“

Priebeh antigorilích protestov je ako z učebnice facebookových hnutí. Vyznačuje ich schopnosť akcie pri veľkom protestnom potenciáli, rýchlosť, s akou dospejú do vrcholného bodu a rovnako rýchle odznenie. Sen o novej revolúcii bol falošný. November 1989 sa postavil proti násiliu komunistickej moci a za základné ľudské slobody. Radikalizácia antigorilieho protestu by znamenala likvidovanie práve tohto sveta ľudských slobôd.

Zomrel príliš mladý, vydal len jediný album, ale ten sa dnes považuje za jednu z najlepších vecí v popmusic 90. rokov, pretože Jeff Buckley bol ten, ktorý sa svojím jemným a vysokým hlasom rozprával s anjelmi.  

Keď predčasnými voľbami v roku 2006 skončila druhá Dzurindova vláda, bolo to len pár mesiacov pred riadnym termínom. Napriek tomu po nej vtedy zostali nedokončené veci. Jedným z najvypuklejších príkladov bolo zastavenie plánovanej privatizácie železničného Carga a bratislavského letiska. Nový premiér Fico síce tvrdil, že fráza „štát je zlý vlastník“ patrí akurát do „neoliberálnych brožúrok“, lenže vývoj nasledujúcich rokov dal brožúrkam za pravdu.

Rodina s adoptovaným, čiže osvojeným dieťaťom je krásna a zároveň zložitá vec, napĺňajúci a súčasne neľahký proces. Ale nielen o tom je nová komédia Petra Mareka Nic proti ničemu.

Vláda na zasadnutí 19. decembra 2011 prijala Národný plán reforiem v oblasti vzdelávania. Potešil som sa, že ho minister školstva Eugen Jurzyca necháva aspoň ako odkaz svojim nasledovníkom, lebo školstvo je v rozvale, počnúc nedostupnosťou dobrých učebníc a končiac neexistenciou koncepcie obsahovej reformy a jej časového harmonogramu. Niečo sa mi však nezdalo, a tak som poprosil o komentár naslovovzatú odborníčku Zuzanu Zimenovú. Jej odpoveď ma celkom zaskočila.

To, či bol 17. november totálne zneužitý na stranícku kampaň, alebo v ceremónii bol aj úprimnejší obsah, je vec pohľadu a vkusu. Isté je, že účastníci slávnosti – paradoxne a príznačne zároveň – sa od komunistických pohlavárov roka 1989 v istom ohľade ničím neodlišovali.

Ani na jubilejnej Divadelnej Nitre nechýbali inscenácie, ktoré zdvihli divákov zo sedadiel či z vriec na obilie, na ktorých sa tento rok tiež sedelo. Nešlo pritom len o tradičný standing ovations na konci predstavení, ale aj o predčasné úniky z hľadiska, ako dôsledok nepochopenia či odmietnutia divadelných obrazov, ktoré sa priečili zaužívaným stereotypom v zmýšľaní a na človeka žijúceho v ulite jeho vlastného sveta pôsobili znepokojujúco.

Po roku 1989 vznikol priestor dvoch navzájom prepojených priestorov slobody. Dovnútra znamenal zakotvenie základných ľudských práv a slobôd, vytvorenie pluralitného politického systému, nastolenie ekonomickej slobody, slobody médií, slobodného súdnictva, vzdelávania, kultúry. Navonok to znamenalo príslušnosť k slobodnému svetu, ktorý predstavovali NATO a Európska únia.