Konečne udrela jar a po všetkých tých zavarených, nakvasených a vyúdených delikatesách môžeme siahnuť po niečom novom, dokonca živom. A každý skúsený gurmán dobre vie, že najlepšie chutia vždy mláďatká. Napríklad taká mladá cibuľka.

Jedna večera a toľko malieb, obrazov, filmov a citácií. Samozrejme, napriek gastronomickému názvu na dielach pútajú pozornosť predovšetkým jeho protagonisti. Nikoho až tak veľmi nezaujíma, čo to tí trinásti chlapi pri stole okrem chleba a vína vlastne jedia.

V aktuálnom čísle .týždňa sme spolu s kolegom Jaroslavom Daniškom písali o slovenskej pravici. Niektorí čitatelia naň reagovali s výzvou, že by radi poznali našu odpoveď na otázku, čo by mala pravica urobiť, aby sa dostala zo súčasnej krízy.

Pomaly už neexistuje jediná hipsterňa, kde by ju nepodávali. A je to tak dobre. Nejestvuje totiž hádam nič previazanejšie s našimi predkami ako táto čudná, omamne medovo voňajúca limonáda z kríka s názvom baza čierna.

Sedíme si v reštaurácii, užívame si perfektnú a nevtieravú obsluhu. Vychutnávame jedlo, ktoré nám chodí na stôl a málokomu z nás pri tom napadne, že ide o vec v podstate veľmi mladú. Reštaurácie totiž vznikli len toť v osemnástom storočí.

V najnovšom .týždni uverejňujeme s kolegom Jozefom Majchrákom rozhovor s poslancom za OĽ-NO Štefanom Kuffom, ktorý vzbudil ostré reakcie názorom, že homosexuáli by nemali voľne chodiť po uliciach a mali by sa liečiť. Považujem za dôležité k téme uverejniť aj pohľad uznávaného psychiatra Jozefa Hašta.

Keď sme sa uplynulé týždne spolu s kolegom Marekom Vagovičom zaoberali príbehom slovenského hrdinu Jozefa Gabčíka (v najnovšom .týždni mu venujeme rozsiahly materiál), opäť nás čosi zarazilo – slovenská ignorancia.

Všade vo svete sa Európan stretne s rovnakým kulinárskym mýtom. Základ európskej kuchyne vraj pochádza z Francúzska. Dokonca si to možno myslia aj niektorí našinci. Veľký omyl. Korene európskeho kuchárskeho majstrovstva treba hľadať niekde inde – na Apeninskom polostrove.

Cukor je diabol, biely jed, môže za všetko zlé, čo sa teraz vo svete deje. Aspoň taký má v poslednom čase imidž. Ale predstavme si poriadny zákusok bez cukru. Alebo ešte horšie. Predstavme si zákusok bez cukru na deň detí!

Kúpime si zmes orechov a ako na potvoru vždy sa navrchu usadia tie najväčšie čudá. Medzi nimi vyniká jedno, ktoré pripomína miniatúrny, vekom ošľahaný hnedý banán a chutí ako kokos. Voláme ho paraorech a nič na ňom nie je normálne.