Konečne udrela jar a po všetkých tých zavarených, nakvasených a vyúdených delikatesách môžeme siahnuť po niečom novom, dokonca živom. A každý skúsený gurmán dobre vie, že najlepšie chutia vždy mláďatká. Napríklad taká mladá cibuľka.

Jedna večera a toľko malieb, obrazov, filmov a citácií. Samozrejme, napriek gastronomickému názvu na dielach pútajú pozornosť predovšetkým jeho protagonisti. Nikoho až tak veľmi nezaujíma, čo to tí trinásti chlapi pri stole okrem chleba a vína vlastne jedia.

Pomaly už neexistuje jediná hipsterňa, kde by ju nepodávali. A je to tak dobre. Nejestvuje totiž hádam nič previazanejšie s našimi predkami ako táto čudná, omamne medovo voňajúca limonáda z kríka s názvom baza čierna.

Sedíme si v reštaurácii, užívame si perfektnú a nevtieravú obsluhu. Vychutnávame jedlo, ktoré nám chodí na stôl a málokomu z nás pri tom napadne, že ide o vec v podstate veľmi mladú. Reštaurácie totiž vznikli len toť v osemnástom storočí.

Všade vo svete sa Európan stretne s rovnakým kulinárskym mýtom. Základ európskej kuchyne vraj pochádza z Francúzska. Dokonca si to možno myslia aj niektorí našinci. Veľký omyl. Korene európskeho kuchárskeho majstrovstva treba hľadať niekde inde – na Apeninskom polostrove.

Cukor je diabol, biely jed, môže za všetko zlé, čo sa teraz vo svete deje. Aspoň taký má v poslednom čase imidž. Ale predstavme si poriadny zákusok bez cukru. Alebo ešte horšie. Predstavme si zákusok bez cukru na deň detí!

Kúpime si zmes orechov a ako na potvoru vždy sa navrchu usadia tie najväčšie čudá. Medzi nimi vyniká jedno, ktoré pripomína miniatúrny, vekom ošľahaný hnedý banán a chutí ako kokos. Voláme ho paraorech a nič na ňom nie je normálne.

Máme nádhernú krajinu, bohatú na vodné zdroje. Kam oko dovidí – samý potok, jazero, bystrina, priehrada či pleso. Len na stoloch a v reštauráciách to akosi nebadať. Po dobrej sladkovodnej rybe akoby sa na Slovensku zľahla zem.

Kam sa len človek na Slovensku pozrie, tam mu ponúknu vlastný, nefalšovaný, prírodou certifikovaný hamburger. Keď mu je málo, môže ho zajesť nejakým tým raw koláčikom. Je teda len otázka času, keď k nám pricvála aj pastrami.

Iný kraj, iný mrav. Zatiaľ čo my si servírujeme večeru postupne po jednotlivých chodoch, inde si tých jedál doprajú viac, ibaže v menších množstvách a podávajú ich naraz v malých mištičkách. Kochajú sa v tom