Veľký román? Veľký Gatsby, samozrejme, tá polovičná zhoda v názve nebude len tak. Veľký Gatsby skutočne je veľký román, žiada sa tam pridať veľký americký román – ale z toho už mám trocha strach. Lebo americký, hoci ide o geografickú lokalizáciu, akoby znamenalo aj hodnotiaci súd. Akoby americké zároveň znamenalo povrchné, komerčné, gýčovité. Hlúposť, samozrejme, kolosálna, ale taký tu panuje mrav.

Milujem Slovensko. Iste. Ibaže by som ho nemiloval. Vo svetle novej televíznej šou, ktorá má byť ťažiskovým jarným projektom Jednotky, veru neviem. Najprv by bolo asi dobré vyrovnať sa s faktom, že prvá epizóda bola odvysielaná na Veľkonočný pondelok, azda ako večerné finále sviatkov, alebo také čosi. Ľudia odhádzali sneh, odčerpali vodu z pivníc, popolievali, pošibali, ponavštevovali príbuzných, večer, znavení zasadli k televízorom, že si pri čomsi ľahšom oddýchnu, a Jednotka poďho do nich natvrdo, prudký atak veselia, pozitívnej energie, smiechu, radosti zo života a vôbec.

Dve knihy poviedok Erica Powella práve vyšli v pražskom vydavateľstve Comics Centrum. Sú absurdné a bizarné, ale najmä vtipné a láskavé. Nie romány, poviedky sú esenciálne – ani slovo navyše, žiadna vata, len talent a remeselná zručnosť. Sú poviedky vystavané na rozvinutí prvotného nápadu, nového, originálneho, pôvodného, tým dokážeme veľa odpustiť, iba to nie, že nás na konci neprefackajú výraznou pointou. A potom sú poviedky, v ktorých nápad nehrá žiadnu rolu. Dôležitá je atmosféra, schopnosť nadchnúť čitateľa, vtiahnuť ho dnu, aby mohol na relatívne malej ploche čosi zakúsiť. Tým neodpúšťame. Alebo fungujú, alebo nie.

Rytmus, Dudko z Paneláku a Bruce Willis v jednom filme? To fakt, alebo si niekto robí srandu? Piata Smrtonosná pasca sa odohráva v Moskve a v Černobyli, nakrúcala sa v Budapešti v americkej produkcii, hrajú v nej aj Slováci a premieta sa po celom svete. Globalizácia v jednej zo svojich čírych podôb, poldruhahodinové dokazovanie, že aj starnúci Bruce Willis je lepší ako žiadny. Nie je, ale nechajme to, zatiaľ žijeme veľmi úspešný a pestrý filmový rok.

Víno je kultúrna inštitúcia sama osebe, preto nemá veľmi zmysel o víne si čítať, pozerať o ňom filmy či počúvať vinárske piesne. Človek akurát dostane smäd. Asi preto víno samo osebe ako téma nestačí. Vždy k nemu ešte čosi treba pridať, tu rozkoš, tam hedonizmus, hentam osudovosť a tamto trebárs kriminálnu zápletku.

Náš stĺpčekár Juraj Malíček prednáša Teóriu populárnej kultúry a interpretáciu filmu na FF UKF v Nitre na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie. Okrem písania do .týždňa pripravuje Hračičky_FM pre šou Baláž&Hubinák. Tvrdí, že popkultúra je spôsob, akým svet reflektuje sám seba.

Takto silný filmový rok sme tu už skutočne dlho nemali, a tie najväčšie filmové popkultúrne vrcholy ešte len prídu. Pôvodne už mali mať po premiére, ale ony nie, lebo premiéry sa posunuli. O týždeň, o mesiac, o štvrť roka, pokračovanie 300 uvidíme až na jar budúceho roka a niečo sa v našich kinách nakoniec neobjaví vôbec.

Milujem uhorkovú sezónu, z nedostatku normálnych udalostí sa médiá častejšie chytajú tých nenormálnych a ja sa dozviem veci, ktoré by som sa inak nedozvedel. A môžem sa blahosklonne rozčuľovať nad pomermi, nad tuposťou, nad banalitou, skrátka, nad taľafatkami. To, že nemáme doma posekanú trávu, je zrazu ten najmenší problém.

Na Slovensku sa patrí najmä frflať, ale tu je namieste viac chvály než hany: verejnoprávna RTVS, ktorá sa napokon vložila do českého filmového veľkoprojektu Cyril a Metod – apoštoli Slovanov, sčasti zachránila slovenské pripomínanie 1 150. výročia príchodu byzantských učiteľov.

Alebo vlastne radšej nie, žiadny otvorený list, ale názov je to dobrý, tak ho nechajme. To bolo takto: Je piatok večer, stojím pod hlavným pódiom a užívam si koncert Tonyho Allena, v tej chvíli absolútny hudobný vrchol festivalu. Afro džez, afro bít, či ako sa to volá, aj fusion by sa mi zdalo namieste, do publika prúdi nenormálna energia, hrajú virtuózne a predsa živelne, krásne.