Trikrát z Poľska o tom, ako Varšava otvorila Rusom náruč, ukázala chrbát Višegrádu, odstránila kríž pred prezidentským palácom a očakáva návrat SLD.

Jedným z najskúsenejších politikov novej vlády je minister zahraničných vecí. Mikuláš Dzurinda pritom nijako špeciálne netúžil byť ministrom tohto rezortu kvôli tomu, že by sa vyžíval v zahraničnej politike.

Slovenský historik Dušan Kováč a takmer sedemdesiat jeho kolegov protestujú proti historickej deklarácii nemeckého parlamentu.

Som v Kišiňove. V hlavnom meste Moldavska, čo je, ako som musel pred odletom vysvetľovať babičke, taká malá krajina medzi Ukrajinou a Rumunskom. Nie je pri Čiernom mori, od toho ju delí zopár desiatok kilometrov pevniny, ale na pláže do Odesy je to z Kišiňova bližšie ako z Varšavy, nejakých dvesto kilometrov. Vzdialenosťou, nie časovou realitou.

V druhej polovici augusta 1920 sa neďaleko Varšavy odohrala rozhodujúca bitka poľsko-sovietskej vojny. Poľská armáda uhájila hlavné mesto, obnovený poľský štát, zabránila sovietskemu postupu do Európy, čím ju pravdepodobne zachránila pred boľševizáciou.

Dobrých slov o Poľsku sa v našich médiách neobjavuje veľa. V tieni negatívnych komentárov leží to, čo by sme mali Poľsku závidieť: jeho neochvejné prozápadné smerovanie, stelesnené aj euroatlantickou spoluprácou.

Varšava je vlastne jeden veľký pomník. Varšavčanom, trochu sa medzi nich po tých desiatkach návštev poľského hlavného mesta tiež počítam, to už tak nepripadá. Ale ľuďom, ktorí sa sem prisťahujú, ako sa to stalo pred rokmi novinárke Agnieszke, to neujde.

Najhoršie je, keď človek niečo niekam napíše, leto potom to jednoducho nemôže neurobiť. Teda môže, ale pripadal by si akosi čudne. Bola noc z pondelka na utorok. V mobile som mal esemesku od Kamily, veľmi peknej šéfky nášho internetu, že by odo mňa potrebovala blog o deň skôr, ako ho normálne píšem.