Milujem uhorkovú sezónu, z nedostatku normálnych udalostí sa médiá častejšie chytajú tých nenormálnych a ja sa dozviem veci, ktoré by som sa inak nedozvedel. A môžem sa blahosklonne rozčuľovať nad pomermi, nad tuposťou, nad banalitou, skrátka, nad taľafatkami. To, že nemáme doma posekanú trávu, je zrazu ten najmenší problém.

Na Slovensku sa patrí najmä frflať, ale tu je namieste viac chvály než hany: verejnoprávna RTVS, ktorá sa napokon vložila do českého filmového veľkoprojektu Cyril a Metod – apoštoli Slovanov, sčasti zachránila slovenské pripomínanie 1 150. výročia príchodu byzantských učiteľov.

Alebo vlastne radšej nie, žiadny otvorený list, ale názov je to dobrý, tak ho nechajme. To bolo takto: Je piatok večer, stojím pod hlavným pódiom a užívam si koncert Tonyho Allena, v tej chvíli absolútny hudobný vrchol festivalu. Afro džez, afro bít, či ako sa to volá, aj fusion by sa mi zdalo namieste, do publika prúdi nenormálna energia, hrajú virtuózne a predsa živelne, krásne.

Veľký Gatsby, film, ktorý otváral festival v Cannes a podľa bulváru rozpútal v Amerike novú módnu retro vlnu, sa od 16. mája premieta aj v našich kinách. Aj keby u nás po tomto filme zostala len tá retro vlna, bolo by to fajn. Vkusne oblečených ľudí je akosi čoraz menej.

Päťdesiat odtieňov sivej je ešte stále v kurze, tlačí sa naň pokračovanie Päťdesiat odtieňov temnoty a tretí diel trilógie E. L. Jamesovej čaká v zálohe, takže milovníčky ženskej S/M pornografie sa nemusia báť, že by nemali čo čítať.

Kam až môžu a dokážu tvorcovia zájsť, aby skúsili zaujať čoraz otupenejších divákov? A vôbec, ako vieme, že ešte stále fungujú nejaké hranice? Veľmi jednoducho, niekto ich prekročí. A čo sa ešte včera zdalo ako nemysliteľné, ako niečo za hranicou, ktorá už nemala existovať, stane sa zajtra všeobecne prijímaným a akceptovaným štandardom.

Najprv to vyzeralo, že nový film súrodencov Wachowských a Toma Tykwera Atlas mrakov bude ťažkým prepadákom, no teraz, keď už sa premieta po celom svete, už to s ním tak zle nevyzerá.

Keď pred dvoma týždňami zomrel Boris Strugacký a všimli si to i naše médiá, zdvihla sa na sociálnych sieťach celkom legitímna vlna nostalgického smútku. Spomenuli sme si na dôležitého a obľúbeného autora, respektíve spoluautora a ako to už tak býva, spomenuli sme si aspoň po smrti. Klasik, ktorý to najdôležitejšie napísal spolu s bratom Arkadijom, zosnulým v roku 1991.

Skyfall, dvadsiata tretia oficiálna bondovka, tak dôsledne predstiera, že je dobrým filmom, až recenzent riskuje, že sa celkom znemožní, keď bude tvrdiť, že nie je.

Môže beletria zvýšiť turistický ruch? Samozrejme, a nedokazujú to iba náruživí čitatelia Dana Browna, brázdiaci Európu v stopách Roberta Langdona, ústredného hrdinu jeho románov Anjeli a démoni, DaVinciho kód a Stratený symbol, ale aj davy priaznivcov iných knižiek, v ktorých je genius loci nejakého miesta opísaný tak intenzívne, že čitateľa vyslovene pritiahne. Ten, cítiac volanie slova, zbalí si svoje „saky-paky“, vyberie sa ono miesto navštíviť a v ideálnom prípade tam strávi pár dní, aby si knižku, ktorá ho tam priviedla, prečítal znova.