Polnoc, zbesilý výkrik, zrýchlený dych, studený pot. Je tu znova tá odporná nočná mora – som vegetarián. Predo mnou vyberané šunky, krásne prerastené hovädzie a ja – nemôžem! Našťastie už na to existuje liek. Volá sa shojin ryori (šodžin riori).

Je to tak trochu zázrak a alchýmia v jednom. Hodíte ich do vody a najprv nič. Po chvíľke sa však okolo každého zrniečka vytvorí mazľavý gel a z vody je zrazu bodkovaná bačorina. A za to všetko môžeme poďakovať výhradne chia (čítame čia) semienkam.

Boli veľkou pýchou každého poriadneho prednovembrového záhradkára. Predovšetkým však toho, čo nemal ani úrodnú pôdu, ani slnečný svah. Aj keď mu v hnedej lepkavej hline nič nevyrástlo, aspoň ríbezle vždy zarodili. Tak mal pre istotu vysadených aj zo desať kríčkov.

Zatiaľ čo vo svete ich považujú za jednu z najzaujímavejších delikates, väčšina Slovákov nad nimi ohŕňa nosom. Krásnym, bielym a svojrázne voňavým držkám sa však na tanieri nevyhneme ani v Normandii, ani v slnečnom Toskánsku.

Tmolí sa to po byte, väčšinou hľadá potravu. Najčastejšie sa vyskytuje v kuchyni, po jeho návšteve vždy niečo zmizne z chladničky. Zvonku prináša čudné veci s čudnými názvami a núti vás ich jesť. Je to jasné. Máte doma foodieho!

Človek otvorí fľaštičku s čírou tekutinou a zrazu mu do nosa vkĺzne esencia toho najrozpálenejšieho leta. Cítiť v nej prach na cestách, tichý pohyb stebiel trávy, no najmä mäkký dotyk padajúcich červenožltých lupeňov. To všetko skrýva ružová voda.

Rastie na piesčitých pôdach s dostatkom slnka, predovšetkým v Stredomorí. No aj u nás sa mu mimoriadne dobre darí. Vďaka svojej prenikavej, sladkasto záhrobnej vôni patrí medzi najobletovanejšie bylinky sveta. Tymián je totiž láska na prvý pohľad.

Je to biele a vyzerá to trochu ako značne vypoužívaná hubka na riady. Dokonca to tak aj trochu chutí. Zhýčkaní Európania vychovaní na ostrých, priamočiarych a jednoznačných chutiach sójovému tofu len sťažka vedia prísť na chuť hneď na prvý šup.

Nevedeli sme sa ich dojesť. Schované v sekretári čakali na svoju chvíľu pri štedrovečernom stole, no už dvadsiateho decembra boli skoro vždy vyjedené. Ešteže rodičia mali vždy jeden balíček oblátok a trubičiek v zásobe na tajnom mieste.

Treba priznať, je to trochu tvrdá hlavička. No keď sa trochu posnažíme a vieme, ako na to, zrazu sa z pevnej škrupiny na nás usmieva krásne tvarovaný orech, ktorý pripomína ľudský mozog. Náš poctivý vlašský orech.