Osemdesiate roky boli peklo. Lokálne i globálne. Rifle s plesňovým vzorom, yuppies, súrodenci Hečkovci, Michal David, príkladov je nepočítane. Mainstream odvtedy nebol dekadentnejší. Ak dnes zažívame revival osemdesiatok, je to len slabý odvar kĺžuci sa po povrchu. Veci v osemdesiatkach pritom boli natoľko radikálne, že sa nedali obísť mlčaním. Dnes navyše predstavujú osemdesiatky ono idylické miesto, kam sa moja generácia vracia v pamäti, keď spomína na mladosť.

Tak ja idem znova pozerať tie svoje americké „sračky“. Niežeby som sa nesnažil pozrieť si tie slovenské, naopak, snažil som sa, snažil, azda až priveľmi – a nič. Aj jedna, aj druhá relevantná televízia vyšli s novými projektmi, veľkoryso koncipované ságy, ani exteriérov sa neboja, na obrazovku sa v nich vracajú herci, ktorí sa ešte včera mohli pýšiť tým, že ich herecké umenie nie je hodné televíznej nádenníčiny, a všetko zbytočne.

Netreba klásť prst na tep doby, aby sme zistili, že je mŕtva. Z potemkinovských kulís prosperity sa už olúpala takmer všetka ružová farba, nikto neverí, že bude lepšie, skôr sa bojíme, aby nebolo fakt zle. Ak sa chce umelec v takomto prostredí presadiť a zároveň sa nezapredať, nemá veľa možností. Alebo vykročí smerom k čírej avantgarde, a zostane autentický, pravdivý a nepoznaný, teda bez akéhokoľvek zásadnejšieho dosahu, alebo skúsi nájsť kompromis medzi úspechom a pravdou. V mene vyššej mravnej idey odhodlá sa siahnuť aj po nie celkom kóšer prostriedkoch, a už je tam.

To, že som muž, nemusí znamenať pohlavie, ale diagnózu. Nepáči sa mi to o nič viac, ako iným mužom, ale veľa s tým spraviť neviem. Iba hlasno kričať: „Ja nie!“ „Ja nie som žiadny zatrpknutý chrapúň ani uhrovitý sexuálne frustrovaný výrastok, čo nedokáže niesť zodpovednosť, alebo má iný zásadný problém, ktorý ho núti čosi komusi dokazovať.“

Najlepší pohľad na Oscara® je taký ten povýšenecky blahosklonný, ironizujúci a cez prsty, aj tak je to najprv šou, až potom všetko ostatné. Distingvovaná šou, príjemná, pohodlná, mainstreamová v najlepšom slova zmysle. Ak niekto trčí nad všetkých ostatných, trebárs umeleckosťou, náročnosťou, závažnosťou výpovede či ako to inak nazvať, dáme mu cenu za najlepší cudzojazyčný film a viac si neškrtne.

Junák z chudobnej rodiny, syn policajta a ženy v domácnosti, vyrastajúci neďaleko Štajerského Hradca. Tiahne ho to k športu, skúša futbal, atletiku, nájde sa v kulturistike. Debutuje na filmovom plátne, získa Zlatý Glóbus pre najlepšieho mladého herca. Stane sa filmovou superhviezdou, červeným obrom, posledným svojho formátu. Alebo jediným.

Nikdy ma neprestane fascinovať, ako sa z rešpektovaného televízneho seriálu, ktorý prešiel testom z najťažších – stal sa úspešným v globálnom meradle, presadil sa vo vôbec najtvrdšej konkurencii a navyše ho odobrila nemilosrdná kritika – stane v našich domácich pomeroch prepadák. Pritom je jedno, o aký ide žáner, tému, formát, našinci sa jednoducho nedívajú, respektíve, dívajú sa, ale v malých, komerčne nezaujímavých počtoch.

Quentin Tarantino ešte nestihol mať 50 rokov, ale už je žijúcim klasikom kinematografie. Oslavovaným aj zaznávaným, ale klasikom. Ako sa to stalo?

Sever útočí. Môže to znamenať veľa vecí, mne sa najviac páči, že kultúrna globalizácia funguje. A nie, nie je to len spôsob, ako svetovú kultúru unifikovať, amerikanizovať, alebo jej inak ublížiť – ak by amerikanizácia znamenala práve toto – skôr je fascinujúce, že vďaka kultúrnej globalizácii môžeme zistiť, že kultúra a umenie sú všade v rovnakom srabe. Samoúčelná umelecká samohana na jednej strane, vulgárna komercia na strane druhej, a medzi nimi diela, ktoré aj generujú zisk, aj sa ich oplatí čítať viac ako raz. Takže Sever.

Je to maškrta pre deti, nie diverzný kultúrny mém našej zhýralej prítomnosti, klamem si do vrecka, keď riešim dilemu, aký jogurt kúpiť. Viem, ktorým by som urobil najväčšiu radosť, ale zdráham sa, nakoniec, je to moja zodpovednosť, čo z toho dievčatka vyrastie.