Je to biele a vyzerá to trochu ako značne vypoužívaná hubka na riady. Dokonca to tak aj trochu chutí. Zhýčkaní Európania vychovaní na ostrých, priamočiarych a jednoznačných chutiach sójovému tofu len sťažka vedia prísť na chuť hneď na prvý šup.

Nevedeli sme sa ich dojesť. Schované v sekretári čakali na svoju chvíľu pri štedrovečernom stole, no už dvadsiateho decembra boli skoro vždy vyjedené. Ešteže rodičia mali vždy jeden balíček oblátok a trubičiek v zásobe na tajnom mieste.

Treba priznať, je to trochu tvrdá hlavička. No keď sa trochu posnažíme a vieme, ako na to, zrazu sa z pevnej škrupiny na nás usmieva krásne tvarovaný orech, ktorý pripomína ľudský mozog. Náš poctivý vlašský orech.

Áno, je to splnený sen. Otvorí sa rúra a vyberú z nej chrumkavú, dozlatista opečenú nohu z lístkového cesta. Ale tam sa to nekončí. Chytia nôž, zarežú a namiesto višní či maku si v štrúdli voľká poriadny kus poctivej sviečkovice.

Už je to raz tak. Ľudstvo sa delí na dva nezmieriteľné tábory. Jedni si bez neho nevedia predstaviť svoj život, iní by ho do úst nedali, ani keby im oň išlo. Až tak dokáže polarizovať našu spoločnosť kôpor.

Tento rok bude mať presne tisíc rokov. A Londýnčania jeho okrúhliny radi oslavujú s ním. Pokiaľ im to čas a peňaženka dovolí, nikdy si nezabudnú zájsť na Borough market a kúpiť si tam nejakú vyhlásenú gurmánčinu.

Dosť bolo slnkom vyhriatych paradajok a šťavnato popraskaných melónov. Tie časy sú preč. Udrela na nás vykurovacia sezóna, tak sa nám aj v kuchyni načim patrične zariadiť. A Francúzi majú na túto zmenu klímy fantastickú odpoveď – choucroute garni (čítame šukrút garni).

Kto by si nepamätal slávnu hlášku z Jamesa Bonda – pretrepať, nemiešať – keď si objednáva svoj obľúbený drink? Pri tejto vete však idú pomaly do mdlôb všetci profesionálni barmani a skutoční vyznávači pravého martini. V podstate by sa mali striasť opovrhnutím už pri tom, keď si dotyčný pestovaný agent v dokonalom obleku zo Savile Row sadne na pol zadku k baru, pokukujúc po najbližšej ruskej agentke KGB, a začne niečo šemotiť o vodkovom martini. Vtedy sa jednoducho musí prestať točiť svet a rotujú v hroboch len všetci filmoví vyznávači skutočného suchého martini počnúc Alfrédom Hitchcockom cez Mae Westovú až po Luisa Buñuela.

Je leto, horúčava, plné kúpalisko. Ľudia sa smažia na ležadlách a dekách, celí lesklí sa mažú krémami, aby sa ligotali ešte viac. Zrazu príde hlad a voľba je jasná. Ľudia vstanú a postavia sa do radu na poriadne mastný slnečný kotúč – langoš.

Idete si tak severným Thajskom alebo južným Vietnamom a zrazu vás upúta čudný sad. Sú v ňom stromy a na nich visia akési povedomo smiešne plody. Spýtate sa na to sprievodcu, ten sa len roztomilo usmeje a dojato zašepká: papája.