Goumar „Bombino“ Almoctar (narodený 1. januára 1980 v meste Tidene v Nigeri) je jednou z vychádzajúcich hviezd worldmusic, hrá hudbu, ktorú znalci označujú za saharské blues, postavené na hypnotických rytmoch a zvuku sólových elektrických gitár. Na tomto nástroji sa naučil hrať ako dvanásťročný.

Keď pred dvanástimi rokmi zomrel český rocker Mejla Hlavsa zo skupiny The Plastic People Of The Universe, všimli si toho aj zahraničné médiá. Z ich nekrológu jasne vyplývalo, že odišiel človek, ktorý nebol dôležitý len pre československú hudobnú scénu, ale pre celý svet.

Len dve a pol hodiny cesty (asi 200 km, na kanadské vzdialenosti teda za rohom) z Ottawy na východ leží najväčšie mesto Québecu – Montreal. Oproti hlavnému mestu Kanady je to trocha iný svet. Až do polovice októbra býva zvyčajne v Kanade nádherná a teplá jeseň, keď môžete obdivovať farebnú škálu miestnych javorov. Má ich aj toto veľkomesto.Montreal totiž veľkomestom naozaj je, na rozdiel od Ottawy, ktorá je rozťahaná, ale veľkomestského ducha nemá. Nájdete tam mrakodrapy v centre, starý prístav s historickými budovami, množstvom parkov, galérií, múzeí a dosť etnicky aj jazykovo zmiešaných štvrtí s osobitným charakterom.

Nestáva sa často, aby upútavka na film bežala už trištvrte roka pred jeho premiérou. Hollywodsky film The Lone Ranger mal všetky predpoklady, aby sa stal v tomto lete kasovým trhákom. Jednu z hlavných úloh si zahral Johnny Depp, na režisérsku stoličku si sadol Gore Verbinski, čiže dvojica, ktorá stojí za megaúspešnými Pirátmi z Karibiku. Lenže ich The Lone Ranger sa napriek všetkým predpovediam blockbusterom nestal.

Obludné právne ignorantstvo predsedníčky Ústavného súdu a list jej manžela, adresovaný jednej zo strán „živého“ sporu, premenili už aj doteraz bizarnú kauzu prokurátora na akýsi ústavno-politický surrealizmus. Taký, aký možno vidieť zrejme len na Slovensku. Za spanilou jazdou Ivetty Macejkovej sa však skrýva hlbšia kauzalita, a tá je determinantom i kliatbou slovenskej politiky. Ak nie celej verejnej sféry.

Triešteniu opozície nevidno konca. Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, ba aj Žitňanská & Beblavý majú kus pravdy. Ako celok je však to hemženie – jeden rozkol za dva mesiace – verejnosti hlboko nezrozumiteľné.

Pristála som vo výške 2 800 metrov v nočnom Quite, hlavnom meste Ekvádoru, a predstavujem si, že stojím len pár sto metrov nad Gerlachom. Pohľadmi stále strážim fascinujúce sopky s indiánskymi menami Rucu a Guagua Pichincha. Oddychujú nad ekvádorskou metropolou, ale môžu sa prebrať a pekne nám podkúriť. Vzrušene odhaľujem tento poklad na rovníku, ale vždy musím najprv odomknúť osem zámkov na dverách. Necítim sa ohrozená, ale moja domáca vie o našej štvrti určite viac, a tak postupne zlepšujem časový rekord zamykania. Obzrela som si ten rovník a odfotila sa ako všetci – jedna noha na severnej pologuli a druhá na južnej.

Miloš Zeman vyliečil politológov z teórií, že s priamou voľbou prezidenta sa majú upraviť aj jeho právomoci. S argumentom vyššej legitimity si začal svoj politický priestor kolíkovať sám. A to tak razantne, že komentárov či esejí o „poloprezidentskom systéme“ sú plné stránky pražskej tlače.

Až kým nezačal ohlušujúco revať alarm, vyzeralo to ako dobrý nápad. Bol som na jedinom mieste v Londýne, kde nechcete tráviť večer: v jednom z minihotelov v okolí vlakovej stanice Paddington. Miesta vedľa postele akurát tak na uloženie dvoch topánok (za sebou), recepcia 50 metrov krížom cez štvorprúdovku a hlavne tradičný anglický studený odchov, s vykurovaním „čo si nadýchaš, to máš“.

Rebríček uchádzačov o prezidentský palác – ohlásených či predpokladaných - podľa agentúry Polis akoby z oka vypadol štruktúre straníckych preferencií. Na čele Robert Fico, za ním dlho, dlho nič, potom púšť a step, ešte raz nič a za siedmymi horizontmi planktón neľavicových „prenasledovateľov“.