V roku 2005 sa ma všetci pýtali, prečo to robím. Že som naivná a zaslepená. Vtedy ešte neexistoval pojem slniečkar. Že či neviem, ako nás všetkých okrádajú – cez sociálne dávky, cez dedinské ploty… že si mám skúsiť s nimi žiť.

Vždy, keď sedím za klavírom na pódiu počas projektu Bolo nás jedenásť a pozorujem Milana Lasicu, žasnem obdivom. Je málo ťažších vecí v živote umelca, ako povinnosť byť za každých okolností a stále vtipný.

Človek je len človek. A len čo sa ocitne v tej neprirodzenej situácii, keď stojí na pódiu a tridsaťtisíc ľudí mu s nadšením tlieska a kričí extázou, môže mu z toho prepnúť. Môže si myslieť, že je toho, nebodaj, hoden.

Je to ťažšie, ako som si vždy myslela. Nerozmaznať dieťa dostatkom. Všetci chceme, aby si naše deti vážili veci, všetci vieme, že je najlepšie nechať ich túžiť, že si veci musia zaslúžiť, šanovať. 

V prvom rade si zadefinujme zimu. Zima nie je, keď prídete s oziabajúcimi nohami z vianočných trhov, podgurážení punčom, do vykúreného bytíku, kde môžete chodiť v ponožkách a pootočiť tým čiernym plastovým kolieskom na radiátore.

A je to tu. Začal sa hurhaj. Čoromoro okolo mojej knihy a hudby, v skutočnosti však o mojom vnútri, lebo ani kniha Fulmaya na rázcestí, ani album More nie sú ničím iným ako osobnou výpoveďou. Emocionálne sa vygrcať u terapeuta, to zvládne každý, ale dať to na trh? Prečo? Nuž, zvykla som si.

TREBA SI UROBIŤ výlet do Trojmiasta ● TREBA STIHNÚŤ FINISÁŽ výstavy, ktorá nie je múzeom ● TREBA VZDAŤ HOLD ženám a Redfordovi ● TREBA SA STRETNÚŤ S Fulmayou v Mori ● TREBA SA POZERAŤ V TELKE Gotik proti nacizmu

Bývali v dedine neďaleko Trnavy, kde sme bývali my. Mali chlapca v mojom veku, z ktorého som bola hotová, dvoch kokršpanielov, hojdačku na veľkom orechu na konci záhrady, počítač, perfektnú „žúrovňu“ a…presláveného koňa.

Na to, do akej miery by mal byť štát sociálny, a či vôbec, je veľa názorov. A v každom môže byť kúsok pravdy. Či už vo švédskej ceste, kde dostanete od štátu všetko (ale aj mu takmer všetko dáte), alebo v americkej, kde máte akurát tak „drôtom do oka“ a smrť v čakárni u lekára.

Koho by nenamotala tá Coelhova kniha? Bola som len pubertiačka, no povedala som si, že na Camino de Santiago raz pôjdem. Púť do Santiaga de Compostella v Španielsku.