Suede, The Afghan Whigs, Seasick Steve, Tame Impala, Mogwai alebo Banjo Band Ivana Mládka. Tieto kapely by som si nechcel na tohtoročnej Bažant Pohode nechať ujsť.

Mestský festival je snom každého fanúšika, ktorý ocení fakt, že za dobrou hudbou nemusí cestovať desiatky kilometrov. Keď sa nájde skupina nadšencov, ktorá sa do podobného nápadu pustí práve vo vašej metropole, len ťažko sa dá odolať.

História popmusic pozná niekoľ ko významných konfliktov. Väčšinou išlo o spory medzi konkurenčnými kapelami, generačné konflikty, prípadne sa dvaja hudobníci navzájom očierňovali vo svojich skladbách, čo by sa dalo označiť za predchodcu „dissovania“.

Takýto spor slovenský hip-hop ešte nezažil. Domáci rapperi sa cez svoje klipy na YouTube prekárajú, kto je väčší raper. Navonok to pripomína rapovú vojnu dvoch nezmieriteľných táborov, no v skutočnosti na nej zarobia všetci.

Western, kovbojky, indiánky, John Wayne, Gojko Mitić, Sedem statočných, Hombre, Synovia veľkej medvedice a nakoniec aj ten nešťastný Karl May. Zlodej, luhár, šialenec, ale rešpekt si zaslúži.

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.