To, že som sa niekoľko týždňov pred teroristickými útokmi ponevieral Parížom v gumákoch, viem vysvetliť. Jeden francúzsky priateľ ma totiž oboznámil s istým hnutím.

Noc na Azúrovom pobreží. Ležím v posteli a pri otvorených balkónových dverách načúvam moru. Občas – prv než vlna narazí na pláž – nastane úplné ticho. Skraja vyšplechnutie.

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Nechcem síce živiť chýry, že sa Srbsko scvrkne ešte väčšmi, ale správy belehradských novín Politika ma postavili do pozoru: píše sa tu, ako istý moslim z regiónu Sandžak pred súdom tvrdil, že ani trochu nerozumie srbčine. Preto trvá na svojom práve na tlmočníka, ktorý by mu všetko prekladal do bosniančiny, jeho materinského jazyka. Keďže srbčina a bosniančina sú len dve pomenovania pre ten istý jazyk, zápisnica z pojednávania pôsobí ako absurdná dráma.

Odesa, tá znie asi takto – modrookí námorníci a cynické markytánky, židovský humor a ruské šansóny pod platanmi s listami podobnými javorovým.

Nedávno som strávil niekoľko dní v Holandsku, v jednej „východoukrajinsko-stredoholandskej“ rodine. Je nemožné vyskladať celú rodinnú mozaiku.

V Caltone som sa zoznámil s najnešťastnejším človekom môjho života. Prechádzal som sa jednou štvrťou v Glasgowe, ktorú charakterizuje azda najnižší vek dožitia v Európe – muži v Caltone zomierajú ako 54-roční. Bol neskorý večer, naozaj upravená obytná štvrť bola ľudoprázdna.

Lichtenštajnsko pôsobí ako živá demokracia s vysokou volebnou účasťou, častými referendami a korenistými listami čitateľov v oboch denníkoch.

Keď sa v roku 2014 roztrhol východ Ukrajiny, prišiel maďarský premiér Orbán s požiadavkou, aby 150-tisíc Maďarov, žijúcich na západe krajiny, získalo autonómiu.

Aj ja som chcel raz napísať katastrofickú esej o zbedačení Grékov. Ale keďže po grécky neviem ani slovka, zamieril som do sedliackych dedín na severnom okraji Grécka.