Pred 60 rokmi zomrela vo väzení Emma Olbrichová. O jej životnom príbehu píše Veronika Lagová vo svojej knihe Smrť za mrežami. Pochádzala z desiatich detí z rakúsko-moravskej rodiny. Od svojich 13 rokov žila na Slovensku, na fare, kde sa ich rodina počas prvej svetovej vojny usadila. V čase druhej svetovej vojny zamerala Emma svoju pozornosť na prenasledovaných ľudí židovského pôvodu. Tým, ktorí sa ukrývali v Borskom Svätom Mikuláši a okolitých dedinách, nosila jedlo z fary. Zabezpečila tiež úkryt miestnemu lekárovi s manželkou a ich dcéru neskôr odviedla k svojej sestre do Cerovej, kde sa až do skončenia vojny skrývala.

Nepoviem jeho meno a národnosť, nezmienim jeho výzor ani pozíciu. Zato by som mohol pokojne opísať jeho kanceláriu, v Bruseli sú takých tisíce.

Podpísané, čo ďalej? Minulý týždeň podpísali s Európskou úniou dohodu o voľnom obchode tri krajiny, ktoré boli v 20. storočí súčasťou Sovietskeho zväzu: Ukrajina, Gruzínsko a Moldavsko. Túto dohodu v novembri minulého roku odmietol vtedajší prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč, keď sa podriadil Rusku.

Uprostred babieho leta som si zašiel, tu v Prahe, na farmárske trhy. Ovocie a zelenina ako na výstave. Maďarské klobásy, slovenské, francúzske, balkánske syry, rozvoniaval domáci chlieb a najrôznejšie pečivo. Čerstvé morské ryby, moravské vína, thajské (indonézske, arabské...) dobrôtky, ktoré ste si mohli nechať zabaliť alebo rovno zjesť. Pri jednom stánku som si kúpil kuracinu na paličke s ostrou omáčkou a reďkvičkami. Obsluhovala žena s tradičnou pokrývkou hlavy. K ruke mala Čecha a mladú dievčinu, ktorá hovorila po anglicky.

Tento stĺpček je o českých viditeľných udalostiach a ich skrytom pozadí. Hneď tá prvá je neprehliadnuteľná, len najkvalitnejšie české médiá majú problém o nej písať. Ide v nej totiž o ich vlastníka Zdeňka Bakalu. Podľa časopisu Forbes je Zdeněk Bakala tretí najbohatší český občan (po Petrovi Kellnerovi a Andrejovi Babišovi). Alebo aspoň býval, pretože jeho bohatstvo sa roztápa na burzovom slnku a scvrkáva sa pod politickým tlakom. Pred tromi týždňami sa demonštrácia baníkov v Ostrave pred sídlom „Bakalových“ baní skončila rozbitím recepcie. So strachom zo zatvárania priemyslu v moravsko-sliezskom kraji pracuje predovšetkým prezident Miloš Zeman v kampani pred októbrovými voľbami.

Moldavsko je rajská záhrada medzi vinicami a ovocnými sadmi, obývaná peknými ľuďmi, z ktorých väčšina plynule hovorí dvoma krásnymi jazykmi – po rumunsky a po rusky. Zároveň zásobuje Európu gastarbeitermi, prostitútkami a bandami vykrádačov áut. Od vojny v roku 1992 je tento spustošený raj rozdelený. Napravo od krásnej rieky Dnester je Moldavsko, obývané väčšinou Moldavcami, ale počuť aj veľa ruštiny. Naľavo je medzinárodne neuznané Podnestersko, obývané z dvoch tretín Slovanmi, počuť tu takmer výhradne ruštinu.

Česká skupina Čechomor vydala nový album Místečko, zostavený opäť zo starých moravských piesní. Sú ich tisíce, hovorí jeden z lídrov kapely, huslista Karel Holas a vzápätí dodáva: „No musíme si dávať pozor, aby sme sa neopakovali.“

Na sídlisku v Devínskej Novej Vsi žijem od roku 2004. Ešte pred pár dňami som písal milý fejtón pre ročenku našej fabriky Volkswagen. Ako už neraz predtým, opäť som raz oslavoval očarujúcu polohu Devínskej Novej Vsi, diaľavu moravských luhov, pocit bezpečia, ktorý nám dodáva nad nami tróniaca Devínska Kobyla a pocit akejsi plážovej pohody, ktorý máme vďaka Sandbergu.

Sú to dve rôzne váhové kategórie. Pokiaľ ide o váhové, vedie rozhodne Bernd Posselt, šéf českých a moravských Nemcov, združených v organizácii, ktorá nesie v Česku nelichotivo znejúci názov Sudetonemecký landsmanschaft.

Som v Kišiňove. V hlavnom meste Moldavska, čo je, ako som musel pred odletom vysvetľovať babičke, taká malá krajina medzi Ukrajinou a Rumunskom. Nie je pri Čiernom mori, od toho ju delí zopár desiatok kilometrov pevniny, ale na pláže do Odesy je to z Kišiňova bližšie ako z Varšavy, nejakých dvesto kilometrov. Vzdialenosťou, nie časovou realitou.