Tak ako deťom, aj učiteľom sa stáva, že majú sviatok. A mala som ho aj ja. Deň predtým som si povedala, že to bude blázinec. Čakalo ma veľa práce v škole a vedela som, že sa len tak nezastavím.

Okrem únavy, čakania na vysvedčenie a koncoročných výletov, bol záver školského roka aj časom upratovania, odovzdávania učebníc a skrášľovania školy. Aj žiaci z mojej triedy boli takí unavení, že sa rozhodli nahradiť učenie (túto psychicky náročnú prácu) niečím manuálnym.

V škole bývajú okrem nevšedných dní aj ti úplne obyčajné. Také tie školsko školské. Na prvej hodine žiaci ešte spia a učitelia sa môžu snažiť, ako vedia. Nič nezaberá. 

Židovka Franková a Slovenka Kolesárová snívali o tom, čo budú po vojne robiť, žili aj zomreli v rovnakom čase. Študenti sestry Hermany tiež snívajú sny, ktorými chcú naplniť svoje životy.

Rodičovské! Ako dieťa som tento pojem neznášala. Dodnes si pamätám, že na mojom vôbec prvom rodičovskom združení v prvej triede bol otec. Asi stokrát som sa ho opýtala, čo tam o mne vraveli. A on, že nič. Strašne ma to urazilo.

Skúškovali sme. Niekto mal maturitu, niekto ročníkové skúšky. Moji mali ročníkové skúšky z angličtiny. Báli sa.

Opäť sa niečo podarilo. Kolegovia navštevovali dva roky prednášky o holokauste. Potom im „firma“, ktorá prednášky pripravila, ponúkla aj výstavu o Anne Frankovej.

Koniec školského roka je ako pohreb. Všetci už spomínajú iba v dobrom. Zabúdajú na ťažkosti a krivdy. Známky už nik nechce meniť, veď je to aj tak jedno a nik sa ich viac na ne nebude pýtať. Akoby tridsiateho júna padal dážď s nejakou čarovnou látkou, ktorá umožňuje zabudnúť.

Koniec školského roka sa neodmysliteľne spája s tým, čo žiaci a študenti veľmi nemusia – s koncoročnými písomkami. Je to taká zvláštna odnož všetkých ostatných písomiek. Tieto majú zvláštnu príchuť. 

Existuje čosi ako školské klišé. Keď je október, robia sa všade po školách besiedky ako prejav úcty k starším. A keď je marec, tak sa jednoducho robia besedy so spisovateľmi.