Slovensko sa pomaly otriasa z atentátu na premiéra Roberta Fica. Poďme sa pozrieť na to, čo sa udialo v priebehu týždňa po ňom a čo si z toho pre ďalší vývoj slovenskej politiky, demokracie a spoločnosti môžeme odniesť.

V kauze Mariána Magáta odsúdeného na šesť rokov väzenia za extrémistické trestné činy nastal včera zvrat.

Svoj komentár vždy píšem na poslednú možnú chvíľu – v stredu poobede. Niežeby nebolo dovtedy o čom, ale nikdy neviem, čo sa ešte zomelie a chcem ho mať čo najaktuálnejší. To, že bude tou najaktuálnejšou informáciou postrelenie predsedu vlády, som si nikdy nepomyslela.

Vitajte v dobe postfaktickej! V dobe, keď slovenský vysoký štátny úradník a politik spochybňuje už aj to, že Zem je guľatá.

Už ani neviem, čím začať z toho všetkého, čo vyvádza vládna moc. A už vôbec neviem, kde sa toto všetko skončí. Na každom kroku však vidím dvojaký meter.

Divadlo nie je politika – avšak politika je často divadlom. Zlým divadlom so zlými hercami.

Prezidentské voľby sú za nami, nedopadlo to podľa našich predstáv, ide sa ďalej. Ďalej ideme nielen my, ale aj vláda so svojím valcom. A vo vzduchu je až príliš veľa emócií.

Nervozita stúpa, ideme do finále a vôbec to nevyzerá zle. Teda ako pre koho.

V tejto krajine je v politike málo pozitívnych prekvapení, obzvlášť v tejto dobe. O to nádejnejšie pôsobí víťazstvo Ivana Korčoka v prvom kole prezidentských volieb. Ani zďaleka však nie je vyhrané. A ani zďaleka nie sme blízko slušnosti a rozumnosti.

Čaká nás prvé kolo prezidentských volieb, hoci to tak vôbec nevyzerá.