Súčasná americká politika je frustrujúca pre tých, ktorí majú zafixovanú predstavu americkej federálnej vlády ako organizácie, ktorá napriek všetkým problémom vie efektívne reagovať. Rokovania o riešení takzvaného fiškálneho útesu boli svojou dysfunkčnosťou až šokujúce. K čiastkovej dohode prišlo až dve hodiny po silvestrovskej polnoci, keď sa viceprezident Joe Biden a líder republikánskej menšiny v Senáte Mitch McConnell dohodli na pokračovaní Bushových daňových úľav pre Američanov, zarábajúcich menej než 400-tisíc dolárov ročne, udržaní dolného limitu pre daň z bohatstva na 5 miliónov dolárov, a predĺžení podpory v nezamestnanosti na jeden rok.

Tak zase som sa ocitol v nevítanej mediálnej pozornosti. Keď ma premiér Petr Nečas určil za svojho poradcu pre ľudské práva a zahraničnú politiku pred dvoma rokmi a dvoma mesiacmi, mnohé ľavicové skupiny proti mne demonštrovali. A boli toho plné médiá. Keď premiér teraz v októbri spoluprácu so mnou a môj zmluvný vzťah s Úradom vlády ČR ukončil, situácia sa zopakovala, ale našťastie v menšej miere. Teraz žiadne demonštrácie neboli, len záujem médií a žiadosti o rozhovory. Čo sa dá prežiť...

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.

Niečo medzi jednou až dvoma miliardami eur musí nová vláda zohnať, a to kombináciou úspor a nových príjmov, aby budúci rok deficit nepresiahol 3 percentá HDP. Je možné túto sumu zadovážiť spôsobom, ktorý nepustí žilou väčšine občanov Slovenska?

Je celkom možné, že pod valom Európy nájdu svoj hrob i iné garnitúry, ba dokonca i celé štáty. To, že pochoval vládu Ivety Radičovej, je však zlyhanie čisto vnútroslovenské a môže vyjsť krajinu drahšie než tie 3 miliardy eur, čo boli v hre.

Ak Radičovej vláda zostane nažive, hneď po eurovale ďalším testom odolnosti bude 2 400 výpovedí, ktoré nemocniční lekári podali minulý týždeň. Po dlhom váhaní a naberaní guráže, ale podali. Požiadavky zvýšenia platov, zmien v Zákonníku práce či zastavenia transformácie nemocníc sú de facto dokopy nesplniteľné, takže tip, že vo finiši sa to scvrkne „iba“ na mzdy, sa dá pečatiť.

V električke sa zhovárajú dvaja mladíci. Počul si, že premenujú Moskovské námestie? Áno, ale predsa ho všetci budú nazývať Moskovským. Dostane meno po nejakom Kálmánovi Széllovi, ale kto už vôbec pozná to meno? (Kálmán Széll, 1843 – 1915, bankár, politik, predseda Uhorskej vlády v rokoch 1899 – 1903. Pozn. red.) Poučné.

Predsedovi SNS Andrejovi Dankovi evidentne chýba jeho „bieloruský vzor“. To však nie je všetko. Uplynulý týždeň na Slovensku opäť ukázal, ako vládna koalícia opovrhuje slušnosťou.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.