Vytočila číslo a čakala. Nič. Ani zvonenie z druhej strany, ani obsadený signál. Skúsila to znovu a ozval sa ženský hlas, aby počkala a nezložila. Po pár minútach pochopila, že to bol podvod. Polovica predplatenej karty však už bola minutá. Nakoniec sa jej predsa len podarilo mame dovolať, ale jej hlas znel, akoby hovorila pod vodou, aspoň že sa dozvedela, že je v poriadku a že jej chýba. Spojenie sa prerušilo a jej telefonát na Kubu sa skončil.

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

A je potom, nemecký gól, Götzeho ruky zdvíhajúce trofej na majstrovstvách sveta vo futbale v Brazílii. Skončili sa stretania s kamarátmi, oblečenými vo vlajke Talianska či Kostariky, a pozeranie prenosov na námestiach. Niečo z toho vzrušenia ešte cítime, to je pravda, ale ten krik, ktorý bolo po Havane počuť, keď padol v Riu alebo Sal Paule gól, je dávno minulosťou. Párty sa skončila, zobudili sme sa do rána po opici.

Nehovorte o politike a náboženstve. Tak znie pravidlo číslo jedna pre najrozšírenejšiu nelegálnu dátovú sieť v Havane. Tí, ktorí sa stanú súčasťou siete routerov a antén akceptujú toto pravidlo ako podmienku prežitia. Pripojením sa k tejto službe vzniká isté spoločenstvo, pričom každý člen vie, že nesmie vzbudzovať pozornosť. Napriek všetkým týmto prísnym obmedzeniam, stojí tá skúsenosť za to. Zažiť závrať z toho, že ste online, aj keď v skutočnosti viete, že ste offline. Je to ilúzia internetu, ktorý funguje, kým svieti kontrolka na vašom routeri.

My, čo sme zažili prvý ročník Tatlinovho šepotu v Havane, nikdy nezabudneme na tú minútu slobody pred mikrofónom, ktorá nás stála roky úradných urážok a perzekúcii. Celý podnik vznikol pre to, aby obnovil umenie performancie. Ale tentoraz sa mal uskutočniť na Námestí revolúcie, aby reproduktory zachytili väčšie počty Kubáncov. V predvečer 30. decembra som sa rozprávala s organizátorkou Taniou Bruguerovou, bola už vyčerpaná, hlas mala chrapľavý, cítila, že klietka okolo nej sa začína zatvárať. Všetko svedčilo o tom, že politická polícia jej nedovolí dostať sa na Námestie a represie zasiahnu aj ľudí, ktorí sa k nej budú chcieť pripojiť.

Niektoré mestá majú podzemný život. Odohráva sa v metrách, tuneloch či podzemných pivniciach. Sú to priestory víťazstva ľudského ducha nad kameňom. Ale Havana nie, Havana, to je iný prípad. Havana je nadzemné mesto s minimálnym podzemím. Ale zato na strechách domov, aj na tých najviac nemysliteľných strešných priestoroch, povyrastali malé domy, kúpeľne, prasacie chlieviky a vtáčie búdky. Akoby všetko hore nad budovami bolo možné a zároveň istým spôsobom nedosiahnuteľné.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.