Už vyše roka kráčam v stopách ľudí, ktorí sa narodili ako Slováci a zomreli ako Židia. Začal som v malom mestečku na Liptove, postupne som sa presúval cez Bratislavu, Prahu, Berlín a Londýn do Izraela.

Nebol to ľud, kto povstal proti komunizmu a

Denníky si Sándor Márai začal písať v roku 1943 ako štyridsaťtriročný a písal si ich až do svojej smrti v roku 1989. Akousi magnetickou silou som začal toto monumentálne dielo čítať od konca. Jednak preto, že sám som už na pokraji staroby, a jednak preto, že odkazuje na individuálny postoj top umelca k pilieru ľudského údelu - na postoj k smrti.

Osamelý intelektuál po sedemdesiatke, pisárka s nádherným zadkom, jej milenec a text. Pisárka krúti nad textom hlavou. Nuda, skutočný život je úplne iný.

Slovensko najviac ovplyvňujú politici. Oni prijímajú zákony, oni tvoria či ničia reformy, oni rozširujú či zužujú dosiahnutú slobodu. Ale o mnohom rozhodujú celkom iní ľudia. Ktorí?

Bolo logické, že krátko po Novembri vstúpili do politiky „nepolitickí“ ľudia. Bola to doba, v ktorej mali s oficiálnym fungovaním verejného priestoru skúsenosť iba kariérni komunisti, a všetci ostatní boli v tomto smere začiatočníci.

Za komunizmu sme od oficiálnych médií nečakali žiadne zázraky. Pripadalo nám normálne, že šírili komunistickú propagandu, a ak občas aj pobavili, bolo fajn. To,

od hovorkyne Ligy proti antisemitizmu. Stálo tam: „Ve dnech 24. – 25. února 2008 jsem spolu s

Nepriatelia národaPoslanci, ktorí nepodporili Lisabonskú zmluvu, konali protinárodne – povedal to predseda vlády a pritakával mu predseda parlamentu. Týmto jediným výrokom sa Slovensko vrátilo o 12 rokov dozadu.