Pohľad na tých vyše 30 rokov, ktoré uplynuli od pádu komunistických režimov v našich končinách, môže ukázať isté zmeny nálad a striedanie trendov v nazeraní na náš údel. Optimizmus 90. rokov je preč. Krízy a úzkosť z budúcnosti menia pohľad na etablovaný politický systém. A nielen to.

Politická obec je predmetom neustálej nespokojnosti. Je príliš svetská, kompromisná a príliš sa v nej zrkadlí hriešnosť ľudskej povahy. Môže sa tiež javiť ako „nevedecká“, iracionálna, založená na neoverených predpokladoch. Z pohľadu technokrata je neefektívna.

„Rusko nie je nikdy tak silné, ako sa zdá, Rusko nie je nikdy tak slabé, ako vyzerá“. Výrok pripisovaný v dvadsiatom storočí rôznym osobám vystihuje problém, ktorý dnes máme znova a v novej verzii pred sebou. A tak ako vždy odvtedy, čo Rusko začalo v modernej dobe hrať svoju veľmocenskú rolu na európskej šachovnici, aj dnes je to mučivý hlavolam.

V akom zmysle je človek „živočích politický“? Je ním vôbec? Je politika svinstvo, nutné zlo, brutálny boj o moc alebo vznešená realizácia ľudských možností? Existuje ľudská prirodzenosť, na ktorú by sa pri hľadaní odpovede na podobné otázky dalo odvolať?

Maďari majú najväčšiu starosť o útlak ruskojazyčnej menšiny na Ukrajine, my po nich. Slováci sú najviac presvedčení, že vojnu vyprovokoval Západ, pred Maďarskom. S Maďarmi sme si, skrátka, blízki. Naše národné komplexy si vziať nedáme.

Opäť sa nám otvára novembrové obdobie medzi dvoma výročiami: začiatkom komunistického experimentu v Rusku a jeho koncom v našej vlasti. Aj po tridsiatich rokoch je namieste otázka, do akej miery boli tento experiment a táto výzva „spracované“. A či vôbec.

Aký je rozdiel medzi Putinom a Zelenskym? Čo znamenal pre redaktorov .týždňa 17.november? Spomienka na Ernesta Valka a Juraja Kušnierika.

Tridsaťtri rokov od revolúcie v novembri 1989 je príležitosť na bilancie. No otázka o našej dospelosti môže budiť nedorozumenie. Pod dospelosťou si možno predstavovať stav ukončeného vývoja. To určite nie je náš prípad; no nie je to ani zlá správa.

Samozrejme, že 17. novembrom to neskončilo. Ani v roku 1989, ani tým dnešným. Aj blesky „z jasného neba“ majú svoj pôvod. To platí aj pre zmeny politických režimov. A nejde len o ich prehistóriu, ale aj o ich pokračovanie.

Ukrajinský vojenský postup a ruská strata iniciatívy sú aj na prahu zimy akiste dobrou správou. Cesta ku konečnému víťazstvu Ukrajiny a skutočnému posilneniu bezpečnosti slobodného sveta však ešte zďaleka nekončí.