Prežil pestrý život dobroduha, žil v emigrácii a fotil pre popredné svetové magazíny. Nedávno otvoril v Stredoeurópskom dome fotogafie v Bratislave výstavu Domovina. Antonín Kratochvíl.

Oktoberfest sa z ľudovej zábavy vyšvihol na turistickú atrakciu, ktorá ročne pritiahne 6 miliónov turistov. Čím to je?

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Výtvarník a odborník na komunikáciu Martin Knut je členom správnej rady Danubiany a komunikačným poradcom Kunsthalle. Zaujímalo nás, ako vníma tieto dve umelecké inštitúcie.

Každý vodič sníva o ceste, na ktorej nemusí kontrolovať tachometer. Zatiaľ čo niektorí na ňu nečakajú a ručičku nesledujú nikdy, pre ostatných je tu istá nádej. Na svete ešte aj dnes nájdeme niekoľko miest, kde obmedzenia neplatia. A u protinožcov sa dokonca množia.

Milí priatelia, neodôvodnený principiálny nesúhlas má svoje veľké čaro. Je postavený čisto na emóciách. Funguje ako vynikajúca provokácia. Nemá logiku, nepočúva argumenty. Jednoducho nesúhlasí a v tom nesúhlasení ide do krajnosti a za každých okolností. Majsterkou neodôvodneného radostného nesúhlasu je naša mama. Učiteľka, vytrénovaná dlhými rokmi handrkovania sa s fafrnkami, je pripravená nesúhlasiť hocikedy, hocikde s hocikým a s hocičím.

Dňa 25. augusta prezident Petro Porošenko rozhodol o rozpustení ukrajinského parlamentu a oznámil, že predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia 26. októbra 2014. O deň neskôr, 26. augusta, sa začala otvorená invázia jednotiek ruskej armády na územie Ukrajiny.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Poľské dejiny majú iný charakter ako tie naše. A nič o tom nesvedčí viac, ako Varšavské povstanie z roku 1944.

Minulý štvrtok sme sa s manželkou len tak zbalili, hodili do auta bicykle a vyrazili do Santa Cruz. Zo San Jose je asi polhodina k Pacifiku, do mesta, z ktorého vyžaruje úplne iný pocit ako zo Silikónového údolia. Ľudia vyzerajú ostarnutejší – zrejme od slnka, slanej morskej vody a alternatívnych životných štýlov. Ťažko rozlíšiť domorodcov od bezdomovcov medzi mladými ľuďmi, študentmi miestnej univerzity. Všetko zvláštne sedí – slaná vôňa mora, kľukaté cestičky po pobreží a nutkavý pocit, že stráviť život vo vlnách či na pláži čakajúc na východ slnka má hlboký zmysel. Mesto vodou naozaj žije.