Tina Fey je americká producentka, scenáristka, herečka a vôbec, osobnosť, použil by som slovo celebrita, ak by ešte čosi znamenalo, ktorej sa podarila nevídaná vec. Z anonymnej námezdnej autorky skečov v Saturday Night Live sa najprv stala hlavnou scenáristkou tejto komediálnej inštitúcie, potom začala písať za seba a vytvorila jeden zo zásadných sitcomov poslednej dekády, v ktorom navyše stvárňuje jednu z hlavných postáv.

The Avengers – Pomstitelia, veľkorozpočtový, veľkozážitkový veľkofilm, na ktorý sa zabudne do mesiaca, alebo sa stane súčasťou čohosi väčšieho. Kánonu. Všetko ostatné je predčasné.

Ročne štartuje tak dvadsať nových seriálov, maximálne z jedného z nich sa stane udalosť, skutočný veľký hit, globálny, trendsetterský, originál medzi kópiami, ten jeden-jediný, vyvolený. The One. Fenomén odrážajúci ducha doby, seriál presahujúci vtipnosť k pomenovaniu čohosi zásadnejšieho.

Seriálov je fakt priveľa, aby sa v nich dal udržať aspoň letmý prehľad, môžeme ich rozčleniť na nové, ktoré odštartovali relatívne nedávno a beží ich prvá séria, potom aktuálne seriály, ktoré už majú pár sezón za sebou, a staré seriály, ktoré už skončili. Je čo je, viac nebude. A to je pôvab starých seriálov, konečnosť, uzatvorenosť, svetlo na konci tunela, to vedomie, že ak človeka starý seriál dostane, môže si ho pozrieť od začiatku do konca, žiadne čakanie, žiadny nepokoj.

Tá podobnosť bije do očí, možno skutočne ide o autorský zámer a nielen o prvoplánový marketingový ťah. Diktátor, aktuálny film Sashu Barona Cohena ako filmová parafráza klasického Chaplinovho filmu Diktátor.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.

Film Hry o život (The Hunger Games) bol do slovenských kín nasadený v deň celosvetovej premiéry 22. marca. Jeho uvedeniu predchádzala na domáce pomery nápadná kampaň a ak sa z Hier o život stal obrovský filmový hit (a stal sa) je to najmä kvôli nej. Ale nielen.

Keby si Piesne ľadu a ohňa od amerického spisovateľa Georgea R. R. Martina nebolo všimlo HBO, stále by si pohodlne hoveli kdesi na žánrovej periférii a tešili sa priazni ortodoxných fanúšikov fantasy. Dosiaľ vyšlo päť z plánovaných siedmich zväzkov tejto epickej ságy, spolu nejakých 6 000 strán textu, Martin slovom nešetrí. V českom preklade vyšli prvé tri knihy, štvrtá má vyjsť koncom apríla, piata azda v lete. Zvyšok je v nedohľadne, Martin, hoci je preukázateľný grafoman, si dáva načas.

Vždy, keď sa prichytím, ako odvrávam televízii, cítim sa nesvoj. Znamená to totiž, že videné ma zasiahlo natoľko intenzívne, že sa s ním bez slov nedokážem vyrovnať. Nadávam. A okrem toho táram, čím sa dopúšťam rovnakého hriechu, ako tí ľudia na druhej strane, v telke, tí, čo ma vytáčajú natoľko, že ich verbálne vyčíňanie nedokážem obísť mlčaním.