O futbale rozpráva tak zanietene, že mu televízni diváci visia na ústach. Vo futbalových kruhoch si vyslúžil povesť trénera, ktorý dokáže namotivovať mužstvo tak, že dokáže poraziť silnejšieho súpera. Po rokoch strávených v nemeckej lige sa stal expertom na tamojší futbal. Aj preto ho niektorí fanúšikovia oslovujú Franz. František Straka.

Keby ste si mohli vybrať medzi svetovým mierom a peniazmi Billa Gatesa, akej farby by bolo vaše Ferrari?

František z Assisi vytvoril radikálny príklad asketického života, nezviazaného prahnutím po materiálnych statkoch. V úplnej dôslednosti je ideál tohto stredovekého svätca pre väčšinu ľudí zrejme nedosiahnuteľný. Čo však neznamená, že nemôže inšpirovať.

Európska kinematografia, a najmä tá, čo jej zvykneme hovoriť artová, si až do dnešných dní udržala privilégium, s akým sa mainstream už asi nadobro rozlúčil. Keď sa rozhodne porozprávať príbeh s výdatnosťou osemdesiatdva minút, presne toľko minút mu aj venuje.

Ich futbal bol vždy silný, muskulatúrny. Absenciu kreativity vyvažovali svedomitosťou, bojovnosťou a schopnosťou vyhrávať, aj keď bol súper lepší. Dnes majú Nemci všetko: svaly, maximálne nasadenie, techniku, brilantnosť. Nemecko sa stáva krajinou nového totálneho futbalu.

Po Idiotovi v Astorke a Zločine a treste v Mestskom divadle Žilina tu máme Bratov Karamazovovcov v Slovenskom národnom divadle. Dostojevského divadelná sezóna vrcholí.

Je nesporne najznámejším ovocím na celom svete. Práve vďaka nemu vraj nechodíme po svete nahí, ako nás pánboh stvoril, ženy musia rodiť v bolestiach a muži sa zas lopotiť, aby v pote tváre získali plody zeme.

Na tehotenstve je najfascinujúcejšie, že vás úplne presahuje. Vlastne s ním vaša osoba ani nemá veľa spoločného. Na vlastnej koži pozorujete zázrak, ktorý tu vôbec nie je vašou zásluhou. (Ak nerátame akt splodenia – ale aj to je filozoficky vzaté – sporné – jedna zaslúžilá gynekologička mi povedala, že ona si už po celej svojej gynekologickej praxi myslí jedine to, že deti sa samy rozhodnú, kedy prídu.) Vlak evolúcie.

Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.