Možno sa vám už raz stalo, že pred vami v nejakej reštaurácii pristálo jedlo, kde na vrchole minimalistickej kompozície trónili zvláštne biele útvary. Boli štíhle, boli krehké a čašník im hovoril jednoducho – enoki.

Málokto ich pozná a ešte menej ľudí ich aj skutočne jedlo. Pričom v sedemnástom storočí sa u nás pripravovali ako na bežiacom páse a preskočili v obľúbenosti aj zemiaky. Malé, nevzhľadné hľuzy, ktorým sa hovorí všelijako, no najčastejšie topinambury.

Je len veľmi málo potravín na svete, ktoré sú vyslovene modré. Vraj nám touto farbou príroda dáva na známosť: „Pozor, nejesť! Obsahuje plesne a jedy.“ V niektorých prípadoch však príroda urobila skvelú výnimku. Ako napríklad pri slivkách.

Mnohí by ako odpoveď na otázku, ktorý nápoj je na svete najrozšírenejší, radi videli pivo či víno. Niktorí zas dobré epresso. Všetci sú však vedľa ako tá jedľa. Najstarší a prirodzene najobľúbenejší je čaj.

Prídete do reštaurácie, pozeráte sa do vkusne zostaveného jedálneho lístka a zrazu vás chytí panika. Neviete si totiž vybrať a máte chuť dať si naraz všetko. Čo teraz? Čo v takejto ošemetnej situácii robiť?

Môžu sa Francúzi s Talianmi nafukovať, koľko chcú, už dávno neplatí, že len ich kuchyňa je tá najvycibrenejšia a najzaujímavejšia. V poslednom čase ich totiž začína výrazne dobiehať na prvý pohľad strohá, no v chuti prekvapivo rafinovaná Škandinávia.

Stal sa najbežnejšou potravinou a zároveň symbolom civilizácie. Jeho obrovský podiel na našom stravovaní už hádam ani nevnímame. Veď je to také ľahké – odkrojiť si a pekne nahrubo namazať obyčajný chlieb.

Môžeme si na chlieb natierať, čo chceme – načančané a naparfumované margaríny, podozrivo ľahko roztierateľné syry či rafinované nátierky. Nič však nenahradí to, čo nám je na jazyku schopné vyviesť obyčajné pravé domáce maslo.

Máloktorý moderný vynález má v sebe toľko mágie ako železnica. Či už je to historická jednokoľajka, vysokorýchlostný supervlak alebo modely vláčikov doma na koberci, vždy je v tom čosi magické. Dokonca ešte aj tie preplnené chodbičky vo vozňoch ŽSR majú svoje čaro.

Sezóna vrcholí. Namiesto bohapustého vylihovania na slnku však skoro každý človek, odrastený v socializme, už myslí na to, čo odpovie pani Zime, keď sa ho spýta, ako naložil s letom. Takže všetci zavárame ako pominutí.