Niečo je inak. Tak definoval svoj žáner klasik československej sci-fi Ondřej Neff. Ide o mimoriadne výstižnú definíciu, a to nielen žánru sci-fi, pokojne platí na každý dobrý príbeh. Aký to je?

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Predtým ako Jamesa Caviezela na filmovom plátne explicitne ukrižoval Mel Gibson vo vulgárne priamočiarom Umučení Krista, mal tento charizmatický Američan vykročené na kariéru veľkého charakterového herca. Niežeby sa ním nestal, akurát nálepky Ježiša – atléta v utrpení sa už len tak ľahko nezbaví. Dnes, po siedmich rokoch hrania v kadečom, v predpeklí zabudnutia, našiel Cavieziel útočisko v televízii. Person of Interest je po minisérii The Prisoner jeho druhým veľkým seriálom.

Koniec tretej ríše, ako ho poznáme, je mýtus, kolosálna lož, ktorej už neveria ani ľudia, čo ju vymysleli. Precitnuvší priaznivci sprisahaneckých teórií o tom vedia svoje, verzií, ako to bolo naozaj, je hneď niekoľko.

Spor prvotnosti vajíčka a sliepky nie je o kauzalite, ale o prístupe. Preto sa vynikajúco hodí ako východisko, keď začneme uvažovať o zmene paradigmy, ktorú priniesol nástup internetu.

Otrokárstvo v Amerike prekvitalo, aby upíri mali čo jesť. Žiadna pracovná sila zadarmo, ale strava. Abrahamovi Lincolnovi to došlo ako jednému z prvých, preto prestal upírov loviť a vrhol sa na politiku. Hľadal systémové riešenie. Popkultúra funguje cez módne vlny. Vždy ide o to, prísť s niečím, čo ľudí zaujme, a potom to vycicať do sucha a ešte ďalej, cicať tak dlho, až kým nevyjde špik. Nechutí každému, ale v zásade ide o labužnícku záležitosť. Volá sa to mashup.

Zlyhal by komunizmus aj keby ho budoval a bránil Superman? Uživil by sa Gandalf ako ideológ ezoterických tmárstiev? Samozrejme, stačí zmeniť uhol pohľadu. Popkultúra pracuje so schémami. Títo sú dobrí, tamtí zlí. Zlí sa ničoho neštítia, dobrí musia urobiť všetko preto, aby zlých porazili. Občas to znamená, že dobrí sa musia ušpiniť a ešte občas až tak veľmi, že medzi zlými a dobrými už niet rozdielu. O dobre a zle potom rozhoduje spôsob výkladu.

Prostitútka s troma prsami predáva film. To samo osebe ešte nemusí nič znamenať. Ale ak predáva film, ktorý by mal byť o jednej z najťažších filozofických tém vôbec, o solipsizme, už to čosi znamenať bude. Total Recall, film, ktorý sa od štvrtka premieta v našich kinách, je remakom filmu toho istého názvu, jedného z prvých veľkých hollywoodskych blockbusterov. Hral v ňom Arnold Schwarzeneger a v podstate v ňom išlo o to, že Arnold nevedel rozlíšiť, čo je naozaj a čo akože.

Dospelý muž v tričku s logom Supermana už nie je svetonázorová výpoveď, ale móda. Vyhrali sme, beda nám. Supermarkety sú plné oblečenia s motívmi z filmov a seriálov, aj to najreprezentatívnejšie kníhkupectvo má regál so sci-fi a fantasy, komiksy sa predávajú v novinových stánkoch, z hororových postáv sa stali reklamní panáci. Každý vie, že Star Trek a Star Wars nie je to isté a nikto už nepovie, že Stephen King píše brak.

Najlepšie internetové stránky sú tie, ktoré google nenájde, najinšpiratívnejšia literatúra vychádza v tých najzapadnutejších vydavateľstvách, hudba podobne, pričom sa určite nedá stiahnuť a ak sa dá, tak nie je vo formáte MP3. Skôr bude na platni, aj keď pre tie najzaujímavejšie nahrávky som musel oprášiť kazeťák. Prišli konvenčnou poštou na kazete, ani som nevedel, že sa ešte dajú kúpiť čisté pásky. S filmami je to podobné, o divadle neviem, ale určite tam kdesi je. Na absolútnej periférii, v totálnom undergrounde. Tam je tvorba vždy najslobodnejšia a najbezpečnejšia. Ukrytá pred všetkými potenciálnymi predavačmi, ukrytá pred potencialitou módnosti.