Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií a jej šéf Martin Filko vydali analýzu efektívnosti slovenského zdravotníctva. Odborná verejnosť očakávala argumentáciu k zámeru vlády, zaviesť na Slovensku systém jednej zdravotnej poisťovne. Analýza sa na stole objavuje až 5 mesiacov po tom, ako sa predseda vlády rozhodol pre monopolizáciu zdravotného poistenia. Podstatný záver neprekvapuje: analýza nepotvrdila, že by zavedenie jednej poisťovne bolo pre Slovensko výhodné. Zoštátnenie poisťovní je teda predovšetkým ideologický, nie odborne podložený zámer. Analýza však konštatuje, že efektivita slovenského zdravotníctva po roku 2004 poklesla. Vychádza pritom z pochybných súvislostí a argumentuje na pochybných dátach.

Jeden z najdramatickejších konfliktov v histórii eurosummitov sa strhol o rozpočtovú perspektívu 2014 až 2020. Suma, o ktorú sa v Bruseli reálne „hralo“, bola pritom porovnateľná, respektíve len o málo vyššia, ako posledná tranža „záchranného úveru“ Grécku (44 miliárd eur). O tej sa rozhodovalo, zhodou okolností, tiež posledný novembrový týždeň.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Návrh rozpočtu vlády Smeru plne potvrdzuje najhoršie obavy, ktoré vzbudil už prvý balík „ozdravných opatrení“. Teda, že celé „šetrenie“, ktoré je reálne a vstúpi do života, sa odohrá na príjmovej strane. A opatrenia na výdavkovej strane, ktoré mali podľa Kažimíra tvoriť tretinu „konsolidácie“, zostanú (pre upokojenie Bruselu) ako akási „pohotovostná záloha“ pekne na papieri.

Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Majstrovstvá Európy majú za sebou len prvé dve skupinové kolá, a tak by sme boli jasnovidcami, keby sme vedeli, ktorý z európskych tímov sa dostane do semifinále. No keď zoberieme do úvahy slávny bonmot Garyho Linekera o tom, že futbal sa hrá 90 minút a nakoniec vyhrajú Nemci, tak aspoň jedno mužstvo to má isté.

Pohľad na „slovenskú“ Wikipédiu je pri hesle Július Torma príznačný. Jeden (slovom jeden) riadok.

Aziati ju poznajú už odnepamäti, pretože ich jedlá bez nej prakticky neexistujú. Je veľmi príjemná a v extrémnych prípadoch dokáže byť priam návyková. Napriek tomu však do našich končín „dorazila“ len relatívne nedávno. Piata chuť – umami.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.