Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Návrh rozpočtu vlády Smeru plne potvrdzuje najhoršie obavy, ktoré vzbudil už prvý balík „ozdravných opatrení“. Teda, že celé „šetrenie“, ktoré je reálne a vstúpi do života, sa odohrá na príjmovej strane. A opatrenia na výdavkovej strane, ktoré mali podľa Kažimíra tvoriť tretinu „konsolidácie“, zostanú (pre upokojenie Bruselu) ako akási „pohotovostná záloha“ pekne na papieri.

Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Majstrovstvá Európy majú za sebou len prvé dve skupinové kolá, a tak by sme boli jasnovidcami, keby sme vedeli, ktorý z európskych tímov sa dostane do semifinále. No keď zoberieme do úvahy slávny bonmot Garyho Linekera o tom, že futbal sa hrá 90 minút a nakoniec vyhrajú Nemci, tak aspoň jedno mužstvo to má isté.

Pohľad na „slovenskú“ Wikipédiu je pri hesle Július Torma príznačný. Jeden (slovom jeden) riadok.

Aziati ju poznajú už odnepamäti, pretože ich jedlá bez nej prakticky neexistujú. Je veľmi príjemná a v extrémnych prípadoch dokáže byť priam návyková. Napriek tomu však do našich končín „dorazila“ len relatívne nedávno. Piata chuť – umami.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Nedávno oslovil v Ríme jeden motorkár dvoch katolíckych kňazov: „Tak ako, poľujete na chlapčekov?“ Podobné skúsenosti služobníkov cirkvi v Európe pribúdajú.

Volebný systém je jemný. Jedno mávnutie motýlieho krídla v ňom môže spôsobiť politické tornádo. V roku 2010 sme si s Ernestom Valkom hovorili, že ak vyhrá SMER voľby a bude mať jednoduchú väčšinu, zmení volebný zákon na väčšinový alebo kombinovaný a ak bude mať ústavnú väčšinu, zmení celý volebný systém. Bola to jednoduchá úvaha. Vychádzala z toho, že SMER si bude chcieť spolu s mocenským obsadením všetkých možných postov čo najlepšie zabezpečiť moc.