Štiepenie SMK sa trochu podobá na prasaciu chrípku. Z

Personálna politika predsedu vlády sa dá pripodobniť k pohybu rúk škrupinkára. Sledovať, na ktorom rezorte SNS či HZDS práve sedí minister, alebo už bol odvolaný a je tam niekto iný, si žiada obrovskú koncentráciu pozornosti, s očami prilepenými na prsty ako Fica, tak i tých, ktorí rotujú pod jeho rukami.

Hoci na Slovensko udrela kríza silnejšie než na mnohé iné krajiny, o čom zreteľne svedčí jeden z najväčších rozdielov medzi očakávaným (pred krízou) a reálnym „rastom“ HDP, stav a prognóza verejných financií nie sú momentálne horšie než akýsi priemer eurozóny či celej únie. Ale môžu byť už čoskoro. Politici sa o to postarajú.

Bez ohľadu na to, ako dopadlo „zhromaždenie“, ktoré ohlásila „pospolitosť“ do Šarišských Michalian, podujatie samo osebe evokuje dojem, že ani Slovensko už nie je imúnne voči eskalácii etnického násilia.

Hlavolam, ako zhrnúť tri roky Ficovej vlády (4.júla), vyriešil sám život priam excelentne. Zvolenie Harabina, „deadline“ (30.júna) na odlety z dôchodkového sporenia, zákon o štátnom jazyku a ozrutná diera v rozpočte, ktorou sa pochválil sám Počiatek, je zhluk udalostí, v ktorých sa kumulujú základné črty tohto vládnutia.

Prechod koalície do režimu permanentného škandálu, ktorý nemôžu zakryť ani vyhlásenia premiéra o „vynikajúcich vzťahoch“, vyplavil na povrch špekulácie o povolebnom usporiadaní. Príznaky sú dosť podobné situácii počas rozkladu Dzurindovej vlády – tentoraz však ako vyhliadnutí partneri Smeru nefigurujú KDH a SMK, ale – SDKÚ.

Neuveriteľná zmena na Wall Street, odkiaľ zmizli tri z piatich najväčších investičných bánk, je po páde veží WTC opäť príležitosťou oprášiť formulu, že po tejto katastrofe už svet nebude tým, čím býval. Finančná kríza, ktorú rozpútala pyramídová hra s hypotékami v USA, sa valí cez globálne trhy ako hurikán piateho stupňa.

Ustanovenie Cenovej rady, ktorá v

Najväčšie pozitívum nového,

Psychózu ohrozenia južným susedom rozdúchava na Slovensku síce Ján Slota, no obraz