Súčasné seriály, s výnimkou sitcomov, sa už nedajú pozerať len tak, náhodne, kde-tu jednu epizódu, keď je trocha času. To preto, že priemerná sledovanosť jednej epizódy je štatisticky menej dôležitá, ako priemerná sledovanosť celej série. Záujmom televíznych producentov je konštantná vysoká sledovanosť každej epizódy, a teda celého seriálu. Najľahším spôsobom, ako to dosiahnuť, je oslabiť príbehy jednotlivých epizód v prospech metapríbehu, ktorého dramatický oblúk je natiahnutý naprieč celou sériou.

The Killing, seriál z produkcie jedného z najprogresívnejších hráčov na trhu – televízie AMC, je dokonalý príklad toho, ako úspešný televízny seriál vlastne nemusí prinášať nič vyslovene nové a predsa si dokáže diváka omotať okolo prsta. Nie masového diváka, ale diváka elitára, ktorý ešte pred pár rokmi odmietal seriály ako tých netvorivých, nepôvodných proletárov televíznej zábavy. A omotáva si ho nie zdaním originality či umeleckej invenčnosti, ale remeslom na všetkých úrovniach tvorby, od námetu cez scenár a réžiu až k technickej realizácii.

Všetky konce môžu byť začiatkami, ale niektoré si to priam pýtajú. Dlho som predstieral, že neexistuje žiadny štvrtý filmový Indiana Jones, tak veľmi je ten film zlý. Dnes už nepredstieram, lebo je v ňom pasáž, ktorá má zmysel. V nej sa s Indym vraciame do skladiska, v ktorom končila a skončila Archa zmluvy.

Masa vždy chodila na hviezdy, herci vždy boli v prvej línii, priamo na rane, Bardotka, Belmondo, Bohdalka a tak ďalej. Toto fungovalo a funguje najlepšie, o diele to však nič nemusí automaticky vypovedať. Mená skutočných tvorcov nastupujú až potom, najstarší je kult režiséra, ktorý mal a má k hviezdnemu statusu najbližšie. Chaplin, Welles, Bergman, Spielberg.

O bratoch Grimmovcoch vieme, že boli zberateľmi rozprávok, vďaka nim poznáme Snehulienku, Popolušku, Červenú čiapočku, Šípkovú Ruženku, Vlka a sedem kozliatok, Žabieho princa, Janka a Marienku, Perinbabu, Kráľa Drozdiu bradu, Vtáka ohniváka, Kocúra v čižmách.

Kde bolo, tam bolo – stačia štyri slová, a už je jasné, že sme v rozprávke. Mohli by sme naznačiť, že aj za siedmimi horami, ale to už by zbytočné. To „kde bolo, tam bolo“ na kontextové ukotvenie bohato stačí, ide totiž o to najpresnejšie časovo-priestorovo-príbehové vymedzenie vôbec. Ak začneme príbeh práve takto, nikto už nás nebude obviňovať z paktovania s realitou, sme v bezpečí fantázie, kde sa môže stať čokoľvek.

Česko a Slovensko si na dôkaz, že má talent, opäť zvolilo najtalentovanejšieho súťažiaceho. Prvého už našlo pred rokom a aj ho poslalo do Ameriky, kde sa, samozrejme, žiadna kariéra nekonala, lebo, prečo by sa mala? Vystúpenie silových akrobatov na mieste, kde má Cirque De Soleil niekoľko stálych scén, už aj tak znie ako nepodarený žart.

Čo hľadá britský katolícky radikál v slovenskom parlamente? A prečo mám pocit, že nám pomedzi prsty uniká čosi zásadné?

Rok 1997. Luke Perry, rebel bez príčiny, v existenciálnom kŕči nehanebne parazitujúci na ikonografii James Deana, sa pokúša presadiť na filmovom plátne. V seriáli Beverly Hills 90210 nemá konkurenciu, trčí nad všetkými, v Piatom Elemente Lucca Bessona má len štek, a aj tak je to utrpenie. Zrazu vidno, ako táto televízna hviezda na film nemá, nestačí naň. Divákom je trápne spolu s ním.

Film režiséra Martina Scorseseho Hugo a jeho veľký objav asi treba vidieť, aj za cenu bolesti hlavy z 3D okuliarov, ak kvôli ničomu inému nie, tak kvôli tomu, aby sme si mohli uvedomiť, akí bezmocní sme zoči-voči gýču. Hugo je vizuálne nádherný, je to šou, ktorá vidiaceho nemôže nezasiahnuť, 3D v ňom má druhýkrát (po Tintinovi) skutočne zmysel a prináša do filmového diela kvalitu, ktorá nespočíva len v dekoratívnej nápadnosti, ale plní reálnu dramatickú funkciu. A každého Oscara®, ktorého kvôli tomu dostane, si nepochybne zaslúži.