„Rusko nie je nikdy tak silné, ako sa zdá, Rusko nie je nikdy tak slabé, ako vyzerá“. Výrok pripisovaný v dvadsiatom storočí rôznym osobám vystihuje problém, ktorý dnes máme znova a v novej verzii pred sebou. A tak ako vždy odvtedy, čo Rusko začalo v modernej dobe hrať svoju veľmocenskú rolu na európskej šachovnici, aj dnes je to mučivý hlavolam.

Od roku 2001 si Slovensko pripomína udalosť, od ktorej dnes (17. novembra) uplynie 33 rokov, ako štátny sviatok – Deň boja za slobodu a demokraciu.

O rodine možno hovoriť aj tárať. Možno ju chrániť ako cieľ sám osebe. Alebo z nej urobiť nástroj, heslo v boji o moc či mediálne „zviditeľnenie“. Nemala byť rodina pôvodne chráneným priestorom záväzkov lásky, úcty a odpustenia? Záleží nám ešte na tom?

Vrátil som sa z tridsiateho tretieho výročia Novembra 89. V bratislavskom .klube pod lampou sme sa zišli „veteráni“ z celého Slovenska. Tí, ktorí vtedy stáli v prvej línii za Verejnosť proti násiliu. Tí, ktorí medzičasom nezomreli alebo nezradili.

Příjezd z Charlestonu do Beaufortu po státní silnici číslo 17 je neobyčejně malebný i koncem února, kdy rákosí a tráva v mokřinách podél pobřeží nejsou zdaleka prosyceny tak jasnými barvami jako v létě.

Aj keď dnešné konštatovania o začiatku novej studenej vojny neznejú veselo, môžu byť príležitosťou na vyjasnenie si pojmov a situácie, ktorej musíme čeliť, pokiaľ možno úspešne. Pravda, ak sme ešte nezabudli na dôvody, prečo by sme to vôbec mali robiť.

Označovat a nálepkovat Ukrajince dnes jako banderovce a fašisty je stejné, jako bych současný český národ označoval za husity nebo legionáře. Je to snadno vyvratitelný blábol, říká vojenský historik Tomáš Řepa. Ve chvíli, kdy připustíme, aby se z historických událostí stala zbraň propagandy, skončí to jedině bojem všech proti všem, dodává s tím, že právě to bylo a zůstává oblíbenou zbraní Rusů, ať už za Stalina, nebo za Putina.

Roky diplomatickej služby Camerona Muntera po celom svete by vydali na román. V rokoch 1989 až 1991 pôsobil na americkom ministerstve zahraničných vecí ako šéf sekcie pre Československo. Predtým bol v Poľsku, ešte predtým študoval dejiny strednej Európy. Robil veľvyslanca v Srbsku, keď sa osamostatnilo Kosovo.

Jedni vidia ich potenciál, ešte skrytý alebo už sa prejavujúci. Druhí ich kritizujú za nezáujem o svet okolo nich a stratu úcty a rešpektu voči autoritám. Ako ale vidia svoju generáciu mladí? A ako ich vnímajú tí, ktorí boli na ich mieste kedysi?

Politici v demokracii radi tárajú o mladých. Táto téma nesmie chýbať v predvolebných kampaniach. Ale pochlebovanie mládeži je aj spôsob, ako uniknúť povinnosti skutočne sa o jej problémy zaujímať či pomôcť pri ich riešení.