Niečo visí vo vzduchu a nebude to rádioaktívny spad. Pokiaľ sa človek vedome nebráni, na iné, ako na Jóbove zvesti už ani nenarazí. Nedá sa inak pristupovať k svetu a uchovať si dôstojnosť, len cez masku irónie a sarkazmu. Tvár sa krčí od úsmevu, ale v očiach ho niet, len nekonečný smútok občas prerušený zlovestnými plamienkami zadosťučinenia. Akoby tie oči vraveli: všetko je zle a dobre vám tak, nech to všetko zhorí v pekle.

Vľavo, príliš vľavo, povedal mi kamarát, vystupujúc z auta a prv, ako stačil pokračovať, skočil som mu do reči a začal som sa vehementne brániť.

Tak nám vraj končia koncesionárske poplatky. Alebo ešte nekončia, ale skončia, lebo už ich oficiálne zrušili, a teraz treba počkať, kým to začne platiť. Fajn, človek si povie, kruh sa uzatvorí, netreba tým verejnoprávnym vydriduchom našich ťažko našporených anineviemkoľkojetoterazpresne eur.

Vždy, keď môžem, snažím sa dabingu vyhnúť aj za cenu toho, že nie všetkému budem rozumieť. Dabing je problém, ktorý dokáže zničiť akýkoľvek klenot. A nejde len o preklad, aj keď boli časy, keď síce vzdelaní prekladatelia, ale inak celkom bez rozhľadu, ešte aj ten Playstation prekladali ako hraciu stanicu. Dnes už k podobným nezmyslom nedochádza tak často, dejú sa však oveľa zásadnejšie skraty.

Vygooglil som si Listinu ľudských práv a slobôd tak, ako sú obsiahnuté v našej Ústave. Zaujalo ma hneď niekoľko vecí, najviac článok 10, odsek 1, podľa ktorého, citujem: „Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“

Platia vám dosť? Viem, nepoznáme sa a v slušnej spoločnosti sa to nepatrí vôbec vyťahovať, ale veď o čo ide?

Popkultúra, špeciálne filmová, žiadnu uhorkovú sezónu nepozná. Naopak, práve teraz sa toho deje najviac. Od mája do konca augusta ovláda kiná sezóna blockbusterov, veľkých efektných hlučných filmov, na ktoré je radosť dívať sa. Premýšľať o nich veľa netreba, dôležitejším artiklom na predaj sú v nich však emócie.

Nórsko sa mi až dosiaľ spájalo predovšetkým s bizarnou extrémnou black metalovou scénou, ktorá v deväťdesiatych rokoch prešla od slov k činom a z v zásade neškodného estetického extrému urobila patologickú realitu. Vypaľovanie kostolov, ničenie cintorínov, vraždy, zlo, zvrátené nesystémové Zlo, ktoré nie je umierneným satanistickým „kontra-kultúrnym“ opozitom dobra, ale jeho popretím. Zlo bez srandy La Veyovského naivno-filozofického rozmeru, zlo, ktoré treba brať vážne.

Ľudia nie sú plytkí, len tak môžu pôsobiť kvôli tej hĺbke všade naokolo. Kto sme, odkiaľ prichádzame, čo nás poháňa, existuje Boh, kde sú hranice poznania a kde morálky? Umenie, náboženstvo a filozofia chrlia odpovede. Dobré, múdre, krásne, hlboké odpovede. Platón je ich plný, Biblia tiež, aj Homér, Villon, Bach, Leonardo a ktokoľvek ďalší z velikánov.

V týchto dňoch znova vychádza 300, zásadný grafický román Franka Millera a Lynn Varleyovej, ktorý môže v domácom prostredí fungovať ako dobrý príklad toho, prečo sa dá komiksom tak ľahko prepadnúť a prečo im zväčša prepadajú ľudia, na ktorých by to sotva kto povedal.