Čerstvý celovečerný film českej dokumentaristky Olgy Sommerovej Věra 68 obsahuje v sebe mnoho posolstiev. Jedným z nich je verejná rehabilitácia ikony menom Věra Čáslavská, ktorej jej spoluobčania veľmi veľa dlhujú.

V prvom rade pre nás, pánov z kapely Noisecut, nikdy neexistovala žiadna Alžbeta Majerníková. Bola to naša Sepoška, Sepuš, Sépia, Chobotnica. Aspoň sa nepamätám, že by sme ju niekedy oslovili inak.

Alchymistom sa to nepodarilo, conquistadorom áno. Neobjavili síce kameň mudrcov, ale objavili miesta, kde si mohli nabrať zlata, koľko len dokázali odniesť. Keď všetko odniesli, začali hľadať ďalšie také miesto. To najbájnejšie však nikdy nenašli.

Klasicky školený spevák, džezový saxofonista, huslista zo Slovenska a hráč na lutne. Táto zdanlivo nesúrodá štvorica hudobníkov prekračuje s ľahkosťou hranice epoch, štýlov i žánrov. Vďaka festivalu Konvergencie vystúpi The Dowland Project začiatkom júna v Bratislave a Košiciach.

V utorok, 22. mája nás úplne nepripravených zastihla šokujúca správa: zomrela výtvarníčka, hudobníčka a priateľka mnohých z nás, Bety K. Majerníková.

Napriek úpornej snahe slovenských komerčných televízií sa tradičný sitcom u nás neteší najlepšej diváckej povesti. Česť výnimkám, ale ani Priatelia či Krok za krokom sa nedajú reprízovať donekonečna. Slovenské komediálne seriály sú, aké sú, a ak sa dovezie niečo zaujímavejšie, tak to pochová buď dabing, alebo experimentovanie s vysielacím časom. Navyše sa nám, ak nie sú priamočiaro smiešne, nezdajú vtipné. Preto sme ich viac nevideli, ako videli, a nevravíme o tuctových produkciách na pár sezón, ale o sitcomoch, ktoré bežali takmer celú dekádu (napríklad Scrubs).

Pred časom som mala možnosť kráčať po našom meste s jedným americkým profesorom. Keď si na to spätne spomeniem, zaráža ma, koľko pozitív som okolo seba dokázala podvedome aj vedome vnímať. Zaráža ma to najmä preto, lebo som ešte nedávno chcela napísať pesimisticky ladený článok o meste, ktoré akosi ustrnulo samo v sebe.

„Toto nie je čas na bilanciu, toto je čas na bodku,“ znie prvá veta glosy Petra Zajaca z predpredminulého čísla .týždňa. Tiež mám pocit, že sa kamsi vytratila kontinuita na rok 1989, solidarita generácií, étos v politike. Príliš veľa marketingu, hier s médiami, gest a rečí.

Hrdinovia? Pionieri ľudstva? Možno. Talentovaní, mimoriadne schopní, psychicky odolní, cieľavedomí piloti. Mali šťastie, boli v správnom čase na správnom mieste. Ale boli to a sú len ľudia z mäsa a kostí.

Aké je miesto Roberta Fica v dejinách slovenskej politiky? S kým ho možno porovnať a koho by chcel napodobniť?