Nórsko sa mi až dosiaľ spájalo predovšetkým s bizarnou extrémnou black metalovou scénou, ktorá v deväťdesiatych rokoch prešla od slov k činom a z v zásade neškodného estetického extrému urobila patologickú realitu. Vypaľovanie kostolov, ničenie cintorínov, vraždy, zlo, zvrátené nesystémové Zlo, ktoré nie je umierneným satanistickým „kontra-kultúrnym“ opozitom dobra, ale jeho popretím. Zlo bez srandy La Veyovského naivno-filozofického rozmeru, zlo, ktoré treba brať vážne.

Ľudia nie sú plytkí, len tak môžu pôsobiť kvôli tej hĺbke všade naokolo. Kto sme, odkiaľ prichádzame, čo nás poháňa, existuje Boh, kde sú hranice poznania a kde morálky? Umenie, náboženstvo a filozofia chrlia odpovede. Dobré, múdre, krásne, hlboké odpovede. Platón je ich plný, Biblia tiež, aj Homér, Villon, Bach, Leonardo a ktokoľvek ďalší z velikánov.

V týchto dňoch znova vychádza 300, zásadný grafický román Franka Millera a Lynn Varleyovej, ktorý môže v domácom prostredí fungovať ako dobrý príklad toho, prečo sa dá komiksom tak ľahko prepadnúť a prečo im zväčša prepadajú ľudia, na ktorých by to sotva kto povedal.

Transformers 3 (Transformers: Dark of the Moon), 3D pochopiteľne, sú síce aktuálne komerčne najambicióznejším filmom v našich kinách, ale to je na nich to najmenej zaujímavé.

Dospelí ľudia objavili svet videohier. Hrajú sa aj tí, ktorí by sa nikdy nenechali označiť za hráča ani fanúšika počítačových hier, teda hier, ktoré sa hrajú na počítači či inom špecializovanom zariadení. Čo sa stalo?

Nie, nechcem, nebudem, nesúhlasím, nepáči sa mi to, nepodporujem, neprihlásim, nepodpíšem, nedám, neprispejem. Mohli by sme tomu vravieť kritická metóda a ak sa to robí poriadne, s človekom to zamáva. Na konci mu zostane len viera, že ak bude treba skutočne konať, zachová sa správne, nerelativisticky, číro, bez ohľadov na racionalitu.

Neviem, kde v riti je Šani a ani ma to nezaujíma. Mimoriadne otravná reklama, prekáža mi na nej však čosi iné. Ak by som sa nebál obvinení zo straty posledných zvyškov súdnosti, pokojne by som to čosi nazval rezignáciou na vzťah k absolútnu.

Ono je to vlastne celkom nezodpovedné, dokonalý príklad fatálneho žurnalistického zlyhania, ale ak je človek najprv fanúšikom a za novinára sa vôbec nepovažuje, dá sa mu to odpustiť.

Reportáž z Pohody je nevďačný text, nemá byť totiž vlastne o čom. Kto bol, vie, kto nebol, tiež. Pohoda je domáca kultúrna inštitúcia.

V januári, nikdy nie skôr, začnem len tak sám pre seba uvažovať, koho by som rád videl na Pohode a s napätím sledujem, ako sa zoznam interpretov mení z tých, ktorých by som videl rád na tých, o ktorých by som v živote nepredpokladal, že ich uvidieť môžem.