Neviem, kde v riti je Šani a ani ma to nezaujíma. Mimoriadne otravná reklama, prekáža mi na nej však čosi iné. Ak by som sa nebál obvinení zo straty posledných zvyškov súdnosti, pokojne by som to čosi nazval rezignáciou na vzťah k absolútnu.

Ono je to vlastne celkom nezodpovedné, dokonalý príklad fatálneho žurnalistického zlyhania, ale ak je človek najprv fanúšikom a za novinára sa vôbec nepovažuje, dá sa mu to odpustiť.

Reportáž z Pohody je nevďačný text, nemá byť totiž vlastne o čom. Kto bol, vie, kto nebol, tiež. Pohoda je domáca kultúrna inštitúcia.

V januári, nikdy nie skôr, začnem len tak sám pre seba uvažovať, koho by som rád videl na Pohode a s napätím sledujem, ako sa zoznam interpretov mení z tých, ktorých by som videl rád na tých, o ktorých by som v živote nepredpokladal, že ich uvidieť môžem.

Som Husákovo decko. Nie biologicky, samozrejme, až taký veľký pankáč nie som, ale ideologicky celkom určite. Najzvrhlejšie sa to prejavuje tak, že permanentne pochybujem o svojej užitočnosti. Také to súdružské čosi vo mne kdesi stále bije na poplach a núti ma hľadať odpovede na otázky, ktoré by som si, súc autonómnym jedincom, jednoducho nemal klásť.

Svieti zelená, stačilo by trošinku pritlačiť plyn a prešiel by som, ani by som veľmi neporušil zákon. Nepritlačím, oranžová, stojím. Periférnym zrakom zachytávam, že šofér vo vedľajšom pruhu robí to isté.

Nie sú problémy s Veľkým bratom dielom toho, že je vlastne blbec? Aby sme si rozumeli, Veľký brat je super, iste, má svoje muchy, ako každý súrodenec, ale tie sa dajú prepáčiť, lebo to s nami myslí dobre. Prečo by inak chcel vedieť, koľko nás vlastne je? Len tak? Bez plánu? Čo by to potom bolo za Veľkého brata?

Piráti z Karibiku 4: Na vlnách podivna sú obrovským komerčným hitom, akákoľvek debata o zmysle či kvalite je teda zbytočná. Znova platia slová českého klasika, môže sa nám to nepáčiť, môžeme s tým nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo s tým môžeme robiť.

Rage Against the Machine, Epic 1992