Normalizácia mu zavrela dvere k oficiálnej umeleckej dráhe, no Igor Kalný si vytvoril svoj tvorivý priestor v komunite neoficiálnej scény.

Intimita – slovo zahalené rúškom tajomstva. Šteklivé, mihajúce sa kade-tade, ale zároveň symbolizujúce bezpečie, úľavu. Keď tu je, dotýka sa nás, sme si bližšie, máme sa o čo oprieť. O seba navzájom? Alebo len o seba samých? A prečo dnes vlastne niekto o nej píše? Odpovedá Anton Vydra, editor novej knihy o intimite.

O predsedovi sa hovorí, že veľmi nerieši, čo po sebe zanechá. Budúcnosť ho nezaujíma a s ňou ani tí najmenší. O Michaelovi Jacksonovi sa hovoril presný opak. Obaja by to popreli. V kine si teraz môžete pozrieť životopis toho druhého.

Včera som sa po očku na železničnej stanici díval na jeden príbeh. Na opustenom peróne sedela dvojica mladíkov s dievčatami. Mladí dravci sa chceli predvádzať, ale veľmi nebolo na čom. Až si na perón oproti sadol muž snedej pleti. Chvíľu fajčili a pozorovali ho, potom naňho začali vykrikovať: „Indian restaurant!“, „Jeden kebab mi urob!“, „Opálený!“ Čakali, čo sa stane.

Neviem, čo presne to bol za materiál, ale určite nejaký plast – čistá syntetika, podobná teplákom, v ktorých keď sa človek pri páde šmykol po parketách v telocvični, na mieste stretu podlahy s látkou sa urobil čierny spálený fľak.

Štvrtok 8. decembra 1938 bol v lodenici Deutsche Werke v Kieli napriek sychravému počasiu slávnostný. Na sklze lodenice sa novotou skvel trup lietadlovej lode Graf Zeppelin. Krst nádejnej pýchy Kriegsmarine a jej spustenie na vodu z čestnej tribúny sledovali Adolf Hitler, Hermann Göring, Werner von Blomberg a ďalší hostia. Loď fľašou šampanského pokrstila Hella von Branesten-Zeppelin, dcéra staviteľa vzducholodí Ferdinanda von Zeppelina. Čakalo sa, že loď bude mať zaujímavú kariéru...

Kolaborácia v slovenskej kultúre dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia je ťaživá téma. Monografická publikácia Petra Gettinga Studne mútne. Umelecká kolaborácia v rokoch 1939 – 1945 (Bratislava, Artis Omnis, 2026) sa venuje práve jej. Peter Getting nepíše dejiny slovenskej literatúry rokov 1939 – 1945. Jeho kniha nie je čítaním textov slovenskej literatúry toho obdobia a nie je ani pohľadom na súdobý literárny život, ale sociologickou a kultúrnohistorickou sondou do spoločenskej a politickej situácie tých čias z hľadiska kolaborácie slovenských spisovateľov s vtedajším režimom.

Ľudia si zaslúžia mať sa lepšie, ekonomika potrebuje reštart, chystá sa veľký tresk, dokonca aj hlboká orba, ale ani to nestačilo, takže tu máme najnovšie „archu“. Konkrétne progresívnu archu.

Je prvým jarným kvetom medzi alkoholickými nápojmi. Objaví sa na stoloch vždy, keď sa akurát váha, či už je vhodné začať piť alebo počkáme. No zrazu priletí na stôl ako lastovička a rozbehne sa to, len taký fukot. Jednu mimózu, prosím!

Zatiaľ za nimi ďaleko zaostávajú.