Viktor Orbán za šestnásť rokov vlády nad Maďarskom zabetónoval svoju moc až tak, že sa pred tohtoročnými maďarskými parlamentnými voľbami u nás ustálil názor, že ani keby Tisza Pétera Magyara vyhrala voľby, Viktor Orbán by moc z rúk nepustil.

Tento týždeň priniesol ostro sledovanú narcisovú kauzu. Určite ste o nej počuli a určite na ňu máte názor. Ja sa pýtam, či bola aspoň na niečo dobrá a či si z nej vieme niečo konštruktívne odniesť.

Minule som čítal článok, ako sa chrániť pre útokom dronu. Pravidlo prvé: Ak vás je viac, musíte sa rozptýliť, potom je dron nútený vybrať si len jeden cieľ. Jeden bude ohrozený, ostatní tak majú väčšiu šancu. Dron, to je vlastne nečakaný útok zhora.

ALEJ je názov ženskej mimovládnej organizácie, ktorá poskytuje poradenstvo a podporu ženám, ktoré sú ohrozené násilím a ktoré zažívajú akúkoľvek formu násilia, či už v partnerských vzťahoch, alebo mimo nich.

V pondelok 28. októbra 1918 vystúpil z vlaku na pražskom Wilsonovom nádraží jeden známy slovenský politik. Jeho cesta nebola vopred pripravovaná, chcel len skrátka vedieť, čo nové sa v Prahe deje. Išiel priamo do sídla revolučného Národného výboru, kde ho s radosťou privítalo jeho štvorčlenné predsedníctvo.

Vraciame sa k téme dnešnej krízy demokracie. Okrem postkomunistických krajín neobchádza ani etablované západné demokracie, ku ktorým sme pred pádom železnej opony mohli vzhliadať ako k alternatívnemu modelu. A neobišla ani najsilnejšiu demokratickú veľmoc sveta.

Žijeme v dobe takzvanej transakčnej politiky. Ľudovo povedané – niečo za niečo. Čo ale s politikmi, ktorí chcú stále niečo za nič? Napríklad hlasy voličov, ktorými potom hlboko pohŕdajú? Za všetkých, tu sú tri príklady.

Predstavte si, že sa vám všetko kazí. Problémy sa kopia, veci padajú na hlavu, šetríte a aj tak vám to finančne nevychádza, kamaráti prehrávajú voľby. Je toho proste príliš. Film o preťaženej matke predsedovi ukáže, že v tom nie je sám.

Mnohí sa s nimi už stretli. Buď v ponuke japonských reštaurácií, či skôr ramenární tu v našom svojpomocne spravovanom kúte Európy, alebo v podobe prevaľujúcich sa gulôčok na špeciálnych griloch priamo v uliciach Tokia či Osaky. Japonci im hovoria takoyaki.

Mnohí Kolumbijci považujú hrochy žijúce v ich krajine za netradičných domácich miláčikov či maskotov, no tieto zvieratá sa tam natoľko rozšírili, že dnes ohrozujú ekosystém aj miestnych obyvateľov.