O tom, kto bol Jukl s Krčmérym, prečo sa o nich vie tak málo a aký je vzťah Slovenska k vlastným osobnostiam, v Lampe hovoria Daniel Hevier, spisovateľ, František Mikloško, priateľ Jukla a Krčméryho, Vladimír Krčméry, lekár, synovec S. Krčméryho Peter Zajac, literárny historik, poredseda poroty Ceny Dominika Tatarku.

O tom, kto bol Jukl s Krčmérym, prečo sa o nich vie tak málo a aký je vzťah Slovenska k vlastným osobnostiam, v Lampe hovoria Daniel Hevier, spisovateľ, František Mikloško, priateľ Jukla a Krčméryho, Vladimír Krčméry, lekár, synovec S. Krčméryho Peter Zajac, literárny historik, poredseda poroty Ceny Dominika Tatarku.

Dušan Mitana je môj dlhoročný kamarát a naše priateľstvo neskalilo ani to, že som istý čas bol vydavateľom jeho kníh. Mám ho rád od Psích dní, ale nemyslím si – ako veľká časť našej kritiky – že Mitana je iba brilantný poviedkar. Naopak, som presvedčený, že ako románopisec, autor veľkej a ambiciózne

Štefan Chrappa je pre mňa zvláštny „chrappík.“ Taký mladý Džekylohajd. Na jednej strane veriaci a praktizujúci kresťan, redaktor náboženskej redakcie, na druhej, ako Pišta Vandal, osnovateľ metalových a punkových skupín. Na jednej strane rebel, na druhej strane konzervatívec. Ako vydavateľ vzbudil pozornosť svojou najlepšou akvizíciou, Luciou Piussi, ako autor zaujal i pohoršil knihami pre deti o hovienkach.

Počas víkendu bude v Pisztoryho paláci prvý ročník podujatia BRaK, teda Bratislavského knižného festivalu. To je dobrý dôvod pozrieť sa na to, ako sa žije menším vydavateľstvám. Ľudia, ktorí za týmito vydavateľstvami stoja, sú na svoje knihy právom hrdí. Nezaplavujú knižný trh bestsellermi, no vytvárajú literárnu scénu.

Ivana Čičmanca sme dlho vnímali iba ako Slováka, ktorý sa akousi bizarnou cestou ocitol v Nórsku. Dodnes tam robí neoceniteľnú službu slovenskej literatúre, keďže ju nielen prekladá, ale aj predkladá nórskemu publiku – hovorí o nej, píše, nadchýna sa pre ňu.

Na bratislavskom Novom moste bol svojho času nápis zložený z niekoľkých mien svetovej avantgardy. Bolo medzi nimi aj meno Lucia Piussi. A potom to meno z obrovských písmen niekto zatrel.

Orálna história (alebo oral history) je dnes už taký frekventovaný pojem, až sa z neho stáva floskula s vyprázdneným obsahom. Je to trochu móda a trochu zaklínadlo, ale za to samotná orálna história nemôže.

Andreu Bokníkovú poznám ako citlivú a jemnú literárnu kritičku, vedkyňu, historičku literatúry, ale aj ako zanietenú pedagogičku. Niet sa čo čudovať, že v našom rozhovore v jej pracovni na Katedre literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde pôsobí, tak často zaznievalo spojenie „moji študenti.“

Aby napĺňali ústne svedectvá žáner oral history, budem aj ja uvádzať jednotlivých autorov osobne, subjektívne. S Danielou Kapitáňovou sa nepoznám dlho. Hoci nás delí iba jeden rok narodenia, keď ona vstúpila do literatúry (2000), ja som už takmer končil. (Úškrn.)