„V nedeľu pôjdem do kostola do Harlemu!” hrdo som oznámil Blahovi Uhlárovi, Petrovi Tilajčíkovi a Braňovi Mosnému z Divadla Stoka, s ktorými trávim väčšiu časť augusta na festivale FringeNYC v New Yorku. Stoka už má za sebou všetkých päť predstavení a nedopadla vôbec zle – ale o tom až v reportáži po návrate domov.

Do sna sa mi ráno dostal skľučujúci pocit, že je vojna. Konkrétne som počula zvuk stíhačiek, nalietavajúcich na náš byt. Otvorila som oči a za oknom som zbadala letieť osem migov v zostave, vypúšťajúcich ruskú trikolóru. Nácviky na prázdnik Pobedy – oslavu víťazstva nad fašizmom. Po Moskve už asi týždeň vídať vojenských veteránov v uniformách s medailami. Sú všade, v metre, v nákupných centrách, hrdo sa nosia a všetci na nich hrdo vzhliadajú. A bežná verejnosť má aspoň na nálepky Spasiba babuške i dedu za boľšoju pobedu! na zadných sklách svojich áut.

V Moskve ráno neviete, čo bude večer. Najmä teraz, keď je zima. Nie slovenská, ale moskovská. Nekonečné týždne je mínus dvadsať a menej, záľahy snehu a ostrý vietor. Kolóny šiestich až ôsmich posýpacích áut, čo sú väčšinou veľké kamazy, nezmyselne robia to isté v intervale tridsiatich sekúnd. Kým svieti slnko, Moskva sa usmieva, chce sa hrať ako dieťa. Keď však slnko nevidíte dlhšie ako desať dní, aj mestu je smutno.

Cesta do školy mi trvá hodinu a štvrť, bývam tesne za preškrtnutou tabuľkou Roma.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Kde sa odohrávajú príbehy zásadných diel slovenskej literatúry? Kde vysedávali naši umelci a politici? Kde sa udiali mnohé významné spoločenské udalosti? Áno, epicentrom našich dejín sú krčmy, kaviarne a hostince.

V noci z ôsmeho na deviateho novembra mi prišla SMS-ka od Petra Zajaca. Stálo tam: „Zastrelili Ernesta.“ Keď som nad ránom hovoril s Oľgou Valkovou, ležala v Ernestovej posteli a plakala.

Nový bonmot hovorí, že úspechom vlády, ktorá minulý týždeň dostala v parlamente dôveru, bude to, ak Smer v najbližších voľbách nezíska viac než 60 percent hlasov...

Dnes ráno som vstal o šiestej a obliekol si niekoľko vrstiev šatstva, pretože som išiel hrať futbal do Brooklynu a bolo dosť chladno. Počúvam, že aj Slovensku. Táto zima asi zase nebude jedna z najteplejších v histórii vesmíru. V Cancúne asi tiež nečakali, že budú mať najstudenší december za posledných sto rokov, práve keď sa koná koncil o konci sveta z oteplenia.

Účastníčka Nežnej revolúcie Lujza Bakošová stála pri vzniku Nitrianskeho koordinačného výboru spolu s ochranármi a divadelníkmi. Neskôr sa stala šéfredaktorkou novín Nitrianska verejnosť, ktoré ľudí informovali o revolučnom dianí. Dnes pracuje pre Asociáciu Divadelná Nitra a knižné vydavateľstvá.