Ak by ste sa opýtali pred desiatimi dňami hociktorého hokejového odborníka, či je niečo také možné, tak by sa asi len tak pousmial. Novinári sa pred šampionátom pýtali, či je realistické očakávať v krátkom čase zase nejaký náš veľký hokejový úspech. Ja som odpovedal veľmi opatrne a diplomaticky. Všetci sme tak odpovedali.

Bol hokejový draft 1996. V Kiel Centre v St. Louis sedelo a čakalo na zavolanie svojho mena niekoľko stoviek mladých hokejistov. V treťom kole bol na rade New York Islanders. Generálny manažér pristúpil k mikrofónu a hlásil: obranca, narodený v Trenčíne, poslednú sezónu hral za Duklu. Začal som vstávať, okolosediaci chalani mi začali gratulovať. Vtom som začul meno Zdeno Chára.

Slovenský hokej stojí pred veľkou úlohou. Všetkým nám je pritom jasné, že ak sa chceme niekam dostať, treba v prvom rade priniesť novú športovú koncepciu. A v nej by nehrali až takú dôležitú rolu (inak velmi potrebné) financie.

Opakovaný pád verejnej diskusie pod úroveň elementárneho vkusu nám navráva, že Slovensko nie je možné rozumne spravovať ani meniť. Ale je to falošný obraz. Dôkaz je na stole a prišiel z trochu nečakanej strany.