Má ešte význam hovoriť o spore „liberáli verzus konzervatívci“? Nie sú tieto mená už len pozostatkom odchádzajúcej éry, zanikajúceho sveta, spoločenských podmienok, za ktorými môžeme cítiť nostalgiu, no ktorých ideové zápasy už nie sú v našich dnešných podmienkach relevantné?

Kremeľ používa vyjednávacie taktiky, ktorými sa snaží prezentovať Rusko ako globálnu veľmoc porovnateľnú so Spojenými štátmi a zároveň ako dediča „superveľmoci“ Sovietskeho zväzu.

Dejiny spoločného štátu Čechov a Slovákov sú dejiny opakovaného zápasu za slobodu. Áno, je to aj príbeh plný tragických zvratov.

Tak sa nám zase zlatý október pozvoľna preklápa do novembra chmúrneho, ale nespomínam to, aby som v niekom vyvolával depresiu. Skôr naopak. Táto časť roku totiž pripomína výzvu, ktorá trvá.

Nie, že by v predminulom týždni neboli dôvody na oslavy po skončení bojových operácií v Gaze. Ale na to, aby sa z krehkého prímeria (ktoré ani v tejto chvíli neznamená úplný koniec násilia v danej oblasti) stal skutočný garantovaný mier, nestačí porážka aktuálneho nepriateľa ani podpísanie mierového plánu.

V nadväznosti na tému minulého čísla sa ešte raz vrátime k vzťahu strachu, agresivity, nenávisti a extrémizmu – v rovine politiky, vojny a revolučných hnutí. Vzorec, o ktorom je tu reč, nájdeme nielen za agresívnym správaním štátov.

Ako súvisia reformácia a protireformácia s vývojom demokracie a trhovej ekonomiky; čo majú spoločné sektári 16. storočia s revolucionármi 20. storočia; prečo je potrebné poznať náboženské korene modernity a ako nám pomôžu v porozumení súčasnému dianiu? Diskutujeme v ďalšom pokračovaní cyklu .konfrontácie.

Niektorí apologéti prezidenta Trumpa a jeho politiky zvyknú za prezidentovou impulzívnou nevypočítateľnosťou hľadať vždy znova nejakú skrytú, konzistentnú, rafinovanú stratégiu. Je to pramálo presvedčivá teória.

Musím opakovať tézu o tom, že Rusko bolo doposiaľ vo vedení hybridnej vojny úspešnejšie, než v ozbrojenom boji na ukrajinských frontových líniách. Mohlo sa zmýliť v odhade ukrajinského odhodlania k odporu. Už menej sa však mýlilo v tom, že štáty demokratického západu majú svoje zdroje nejednoty, váhania – a ilúzie.

Celkovo vzaté, nenávisť a agresivita sa nemôžu sťažovať na nedostatok publicity. Hovoriť o strachu je možno menej vychytený námet, aspoň trochu menej, než by si zaslúžil. To, že nenávisť, agresivita a násilie – aj organizované a extrémne násilie – sa napájajú strachom, má významné súvislosti a praktické dôsledky.