Okrem Kováčikovho súdu sa tento týždeň prehnalo Slovenskom aj tehotenstvo v Moldave nad Bodvou. A ja už pár dní nerozumiem našej necitlivosti.

Pri minulotýždňovej tlačovej porade dvoch političiek zo SaS človek ľahko uverí, že sa premiérov populistický hejt šíri koalíciou ako vírus. Diskusia, ktorú vyvolala, však osvietila ďalšie problémy, ktoré s peniazmi z Európy máme.

8:40, prvý zoom. Slovenčina. Prestávka. Rýchlo chytajú telefón a hrajú sa. Iní hľadajú ovládač na xbox. Mama ho skryla, lebo dnes po dlhých dňoch odišla do roboty. Tam však mení sústredenú prácu za prosíkavé telefonáty svojich detí aspoň o jednu hru.

Tri roky bez Jána a Martiny. Rok, odkedy vedie Slovensko Igor Matovič. No našťastie nielen on. Rok s pandémiou. A k tomu malé osobné mementá, akým je rok od posledného teplého čaju na návšteve u Kuciakovcov v Štiavniku.

Už mesiac pracujem z hôr. Každý deň tu nasneží, autobus, ak nezapadne, príde raz za deň. Večer si zapínam správy, aby som pochopila, čo sa dostáva do zamrznutých okien vonku. A odpoveď? Čistý chaos.

V minulom stĺpčeku som sa mýlila – podvedome som rešpektovala možnosť vybrať či nevybrať si očkovanie. Dnes však vám, čo nie ste zaočkovaní, aj keď môžete, úprimne nerozumiem.

Dopisujem stĺpček v momente, keď Igor Matovič ohlásil tlačovku s Borisom Kollárom na tému: Ponuka, ktorá sa neodmieta. Neviem o čom bude, no desí ma sama osebe.

Dňa 17. novembra sa konali protesty proti pandemickým opatreniam vlády a zrejme aj proti pandémii samej. Ktovie, proti čomu vlastne? Už druhý rok po sebe však tribúny v uliciach viedli komunisti (aj ex-, aj post-) a poslanci, ktorí sa kedysi otvorene hlásili k fašizmu. Podarilo sa im ukradnúť najväčší symbol novembra ´89?

V preferenciách rastú blázni a zdá sa, že čestní politici sú voči lži bezmocní.

Štyri roky od vraždy Jána a Martiny. Akoby sa nám vtedy zastavili životy. Ľudia okrem bežného začali zrazu sledovať aj spoločné, štátne. Nevinný investigatívny novinár a archeologička totiž zomreli za pravdu pre nás všetkých.