Ozve sa školský zvonec a deti spolu s rodičmi vstupujú do triedy. Prvý školský deň uvoľní medzi deťmi radosť, ale aj pár sĺz, keď niektorým chýba domov. Presne to sa stalo Carle, ktorá práve začala chodiť do predškolského ročníka v Cerre. Dievčatko má šťastie, pretože má učiteľku, ktorá učila na základnej škole, vie teda, čo deti potrebujú. „To je šťastie!,“ myslia si niektorí rodinní príslušníci Carly, až kým nenarazia na varovanie inej mamičky: „Dávajte si na tú učiteľku pozor, od každého žiaka vyžaduje, aby jej nosil z domu nejaké potraviny.“

Livio odcestoval a požiadal priateľov, aby sa mu postarali o najdôležitejšiu vec jeho života. Nebolo to dieťa ani domáce zvieratko alebo niečo podobné. Bola to rastlinka marihuany, ktorú bolo treba polievať, aby bola pripravená na výrobu prvých cigariet. Takáto starostlivosť si vyžaduje tých správnych „babysitterov“, ktorí ju dajú za okno, ale tak, aby ju nevideli susedia ani potenciálni bonzáci. Rastlinka to prežila, ale pri návrate domov si jej majiteľ sľúbil, že už nikdy svojho miláčika nenechá v rukách takých novicov.

Nikdy som si nemyslela, že to raz poviem, ale Venezuela je na tom horšie ako Kuba. Nechýba im viac základných tovarov, nečelia takému ekonomickému kolapsu, netrpia takým policajným dohľadom, ale sú na tom horšie ako my. Chcú totiž prejsť tým, z čoho sa my chceme dostať.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Priateľ, ktorý nedávno prvýkrát navštívil Kubu, sa ma spýtal, prečo vláda nezastaví nelegálnu distribúciu takzvaných audiovizuálnych balíčkov. „Stačí, aby zistili, kto ich robí a kto predáva a môžu to zastaviť,“ špekuloval predo mnou mladý muž. Pripomenula som mu dielo Fuenteovejuna od Lope de Vegu. Španielsky dramatik v troch dejstvách opisuje, ako sa mesto vzbúrilo proti zneužitiu moci. Vidiečania sa zjednotia proti nespravodlivosti a spolu sa chopia zodpovednosti za smrť miestneho despotu. „Kto zabil veliteľa? Fuenteovejuna, señor,” dozvedáme sa z divadla zlatého obdobia. A prenášame to do praxe aj dnes, minimálne vtedy, keď sťahujeme, kopírujeme a distribuujeme rôzne programy a dokumenty.

Stretla som vo výťahu susedku, vymenili sme si pozdrav, stratili vetu o počasí a o tom, či do skladu na rohu ulice došli vajíčka, alebo nie. Boli sme iba na šiestom poschodí, keď mi susedka, povzbudená intimitou výťahovej kabínky, povie, že sa vďaka mne môže pozerať na kolumbijskú telenovelu. Vôbec som tomu nerozumela. Veď aká už len môže byť súvislosť medzi skeptickou blogerkou a nekonečnými drámami, ktoré ustavične vyvolávajú slzy na tvárach divákov pred obrazovkou? Ale pani si trvala na svojom. Keď chýbali štyri poschodia do prízemia, začínam si pripomínať scenáre starého Felixa B. Cañetu.

Môj život bol vždy životom medzi múrmi. Múrom na nábreží Maleconu, ktorý ma oddeľoval od zvyšku sveta, o ktorom som počula len samé strašnosti. Múrom na škole, kam som chodila, keď sa zjednotilo Nemecko. Dlhým múrom, za ktorým sa schovávali nelegálni predajcovia sladkostí a iných potešení. 180-centimetrový betónový plot, cez ktorý niektorí spolužiaci vedeli preskočiť a ujsť z triedy pred nudou z indoktrinácie. A k tomu všetkému sa pridal múr mlčania a strachu. Doma si moji rodičia začali dávať prst na ústa a šepkať… niečo sa stalo, ale nepovedali, čo.

Pamäť možno len zriedka odložiť niekam na okraj. Pamäť sa nespráva podľa toho, čo je dovolené alebo schválené. Je tu na to, aby pripomínala. Štvrťstoročie sa čínska vláda snažila vymazať udalosti z námestia Tiananmen, ale tisíce mladých ľudí, ktorí protestujú v Hongkongu, pripomínajú práve toto námestie. Nedá sa nemyslieť na muža s nákupnou taškou, ako stojí sám pred tankom, práve teraz, keď títo ľudia žiadajú odchod úradníka, ktorý príliš posluhoval Pekingu a bol preto nepopulárny.

Narodili sa vo výnimočnom čase, vyrástli v pasci s duálnym menovým systémom a keď skončia školu, Raúl Castro už nebude pri moci. Je ich viac ako stotisíc a práve nastupujú na vysoké školy po celej krajine. Na ich životoch sa podpísali vzdelávacie experimenty a nové technológie. Viac vedia o X-Menoch ako o Elpidiovi Valdésovi a Fidela Castra poznajú iba zo starých fotografií a archívnych dokumentov.

Krátko po tom, ako som sa naučila, že čokoládové bonbóny sú sladké a oheň páli, som zistila aj to, že Kubánci sa môžu zapisovať do organizácií, ktoré vymyslel a založil štát, ale aj to to, že sú exemplárne trestaní, ak si chcú založiť svoje vlastné organizácie alebo združenia. Presne v duchu tejto logiky deti automaticky vstupovali do pionierskej organizácie, ženy sa po dovŕšení štrnásteho roku stávali členkami ženskej organizácie, susedia sa združovali vo výboroch na obranu revolúcie a robotníci sa stali členmi jediného povoleného odborového zväzu v krajine. Okrem toho sa, samozrejme, študenti združovali vo svojej konfederácii, rovnako ako poľnohospodári v tej svojej, v jednom aj druhom prípade celoštátnej. Zdalo sa, že sme všetci niekde združení.