Zakaukazsko nikdy nebolo oázou pokoja, ale tak to už býva. Niektoré miesta vďaka svojmu geniu loci priťahujú ľudí viac ako iné a Gruzínsko za Kaukazom túto špecifickú príťažlivosť má. Mnohí sa po svojej prvej návšteve vracajú a mnohí sa aj sťahujú. Ako mi povedala jedna Gruzínka s čečenskými predkami: „Gruzínsko vás svojou náručou objíme.“ A potom je už ťažké sa nevrátiť.
Aktuálna kniha reportéra Andreja Bána a zároveň jeho štvrtá fotografická má názov Ukrajinské leporelo. Andrej ju celú nafotil na iPhone počas svojich ciest po Ukrajine, pretože chcel byť pri ľuďoch čo najbližšie a smartfón už dnes nik nepovažuje za rušivý prvok. A tiež, aby ho nepovažovali za ruského špióna.
V roku 1989 sa začala u nás rodiť spoločnosť slobodných občanov, takpovediac ex nihilo. Dnes žije, musí však čeliť silám hroziacim stiahnuť ju späť do ničoty. Obstojíme? To je dnes zaťažkávacia skúška nielen pre Slovensko.
Chceme patriť k slobodnému svetu, či byť satelitom Ruska? Kto chce odchod z EÚ a NATO? Pod lampu prišli Viera Dubačová, Csilla Droppová a Zuzana Janíčková z Banskej Bystrice, ktoré organizujú protesty za zachovanie európskeho Slovenska.
„Šokujúce scény násilia proti demonštrantom a novinárom zo strany gruzínskych orgánov sú neprijateľné a musia sa zastaviť,“ povedal britský minister zahraničných vecí David Lammy.
Protesty prebiehajú v Gruzínsku už od parlamentných volieb z 26. októbra, v ktorých podľa oficiálnych výsledkov zvíťazila vládnuca proruská strana Gruzínsky sen s takmer 54 percentami hlasov.
Amerika si v tomto roku zvolila prezidenta, ktorý môže oslabiť vzťahy s Európou aj pomoc Ukrajine. Máme sa báť? Bill Kristol, jeden z najprenikavejších komentátorov globálneho diania, to z Washingtonu vidí inak.
Pred dvoma desaťročiami vznikol časopis .týždeň, ale začiatok jeho príbehu je ešte hlbšie. A čo bude ďalej? So Slovenskom, jeho umelcami, jeho uvažujúcou časťou, jeho slobodou?
