Slovensko pred voľbami žije nepodstatnými debatami. Prečo sa to deje? Zabudli sme diskutovať o víziách pre krajinu, o našich ambíciách a cieľoch? Čo potrebujeme, aby sme sa to znovu naučili? Pod lampou o tom hovoríme s viceguvernérom NBS Ľudovítom Ódorom.

Napriek tomu, že považuje nebo a peklo za to isté, nemyslí si, že je heretik. S praktikami arcibiskupa Jána Sokola sa nevie stotožniť ani dnes a jeho obvinenia z ekonomických, morálnych a vieroučných prehreškov odmieta aj po desiatich rokoch. V otvorenom rozhovore pre .týždeň o tom hovorí biskup Robert Bezák.

Voľakedy rozmýšľal o tom, ako pomôcť ruskej demokratickej opozícii. Neskôr prestal dúfať v možnosť demokracie v súčasnom Rusku a želal si aspoň toľko, aby nám dali pokoj. Dnes konštatuje, že nám pokoj nedali, a rozmýšľa, čo s tým. Alexander Duleba.

JUDr. Peter Kubina popisuje všetko, čo sa dialo počas vyšetrovania závažných trestných skutkov, ktoré mali páchať aj vysokopostavené osoby a hovorí o tom, akým spôsobom sa snažili výsledky práce policajtov spochybniť. Závažné je poznanie, že im v tom mali pomáhať aj predstavitelia niektorých štátnych orgánov.

Tohtotýždňová ponuka streamovacích služieb je menšia. Aspoň budete mať možnosť užiť si posledné letné dni. A tie daždivé si môžete skrátiť kúskom romantiky, záhad alebo drámy.

Knihu Nič nie je pravda a všetko je možné napísal Brit ruského pôvodu, Peter Pomarancev. Kedysi pomáhal šíriť dezinformácie Kremľa ako zamestnanec štátnej televízie.

Prvý revolučný týždeň v novembri 1989 prišla z miestnej VPN v pobočke Štátnej banky československej požiadavka, aby tam Koordinačný výbor poslal niekoho z centra. Šli sme tam literárne s Ľubom Feldekom.

Diplomat, ktorý pomáhal Slovensku na ceste do západných štruktúr, kandiduje na prezidenta vo chvíli, keď znovu zápasíme o zásadné hodnoty.

Ivan Korčok začal kandidatúru na prezidenta sľubom, že nechce vstupovať do kampane pred parlamentnými voľbami. Tým zaujímavejšie témy nám zostali pre tento rozhovor. Kto je, ako vyrastal, čo ho formovalo. Aká je jeho identita?

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.