Pri minulotýždňovej tlačovej porade dvoch političiek zo SaS človek ľahko uverí, že sa premiérov populistický hejt šíri koalíciou ako vírus. Diskusia, ktorú vyvolala, však osvietila ďalšie problémy, ktoré s peniazmi z Európy máme.

Slovensko sprísňuje režim na hraniciach v súvislosti s novými mutáciami vírusu SARS-CoV-2.

Marek Krajčí v utorok, po zasadnutí pandemickej komisie, zjavne s ťažkým srdcom oznámil, že otváranie kostolov nie je v najbližších dňoch a týždňoch v žiadnom prípade na programe. Bolo vidieť, že hovorí niečo, čo by najradšej nikdy nevyslovil.

Do boja proti koronavírusu sa pridáva nová posila. Je ňou ruská vakcína Sputnik V. Mesiace špekulácií o nezverejnených dátach z prvej a druhej fázy klinického testovania sú akoby zázrakom takmer zabudnuté a novú vakcínu s otvorenou náručou víta čoraz viac štátov sveta. Pozitívne sa k nej vyjadrila napríklad aj Angela Merkelová. Slovenskí odborníci sú mierne optimistickí.

Kamarátke mojej mamičky a celej jej rodine sa podarilo vysťahovať za príbuznými do USA. Celkom legálne. Stalo sa to v čase, keď v Československu panovala eufória Dubčekovho „socializmu s ľudskou tvárou“. Netrvalo to dlho a všetko sa opäť vrátilo do zabehaných koľají. Vojská ZSSR a ich satelitov nám jasne ukázali, kto je tu pánom.

Laco Kerata je úžasný zjav. Pred pár dňami oslávil šesťdesiatku, krátko predtým vydal novú knihu poviedok a nezaháľa ani ako rozhlasový režisér. Nestráca čas smrteľne vážnymi rečami o spisovateľskom poslaní, radšej tvorí a tvorí majstrovsky!

„Svet zlomí každého a potom sú mnohí silní práve v miestach, kde boli zlomení“ – Ernest Hemingway,  Zbohom zbraniam. Mám vo zvyku veľmi rýchlo zanevrieť na pokazené, nefunkčné alebo inak poškodené veci. Veľmi ľahko napríklad zanechávam čítanie knihy, ktorej sa v  mojej taške  ohli okraje. Prestala som aj fotiť, pretože môj fotoaparát má oškretý rub objektívu.

Pamätník spomína na udalosti počas druhej svetovej vojny, ktoré vtedy pozoroval ešte naivnými očami. Hovorí svoj životný príbeh mapujúci cestu z Hlohovca až do Kiryat Haim v Izraeli.

Malé biele a béžové kocôčky alebo podlhovasté slzičky, ktoré sa tmolia na kraji taniera v školskej jedálni. Zvyčajne sa podávali k dusenej hovädzine či pečeni. K tomu obligátna kyslá uhorka. Kedysi nehodná povšimnutia, dnes sa vracia do reštaurácií a bistier vo veľkom štýle: tarhoňa.

Mám v knižnici celý regál o tejto téme smrti.