Minulý týždeň Štatistický úrad zverejnil údaj o počte narodených detí, z ktorého vyplynulo, že pôrodnosť Sloveniek stagnuje. O tom, ako čeliť demografickej kríze, sme sa rozprávali s demografkou Michaelou Potančokovou a bývalým ministrom Vladimírom Palkom, ktorý sa dnes tejto téme akademicky venuje.

Ten, koho to zaujíma, môže práve v tejto chvíli sledovať prvé nežné dotyky s európskou demokraciou. V európskych voľbách prvýkrát stoja celoeurópski kandidáti, ktorí by mali prevziať úrad predsedu komisie, pokiaľ ich stranícka rodina vyhrá voľby.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

Rozhovor s kňazom Mariánom Kuffom zo Žákoviec na Spiši, ktorý pomáha Rómom v osadách stavať domčeky.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

V eurozóne aj vo väčšine vyspelého sveta je cieľom stabilita cien, ktorá sa interpretuje ako inflácia nižšia, ale blízka dvom percentám. V poslednom čase sa však rozprúdila debata, prečo si vôbec máme želať nejakú pozitívnu infláciu a či nemáme radšej cieliť na nulovú.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Čo majú spoločné susedská výpomoc, predaj „na sekeru“, pohostinnosť voči návštevníkovi, švagor na mestskom úrade, striptízový bar pre vojakov z mierových síl a mafiánsky bos, ktorý je zároveň vysokým policajným dôstojníkom? To všetko zistíte v Bosne.

V pondelok 17. februára sme si pripomenuli 150. výročie narodenia Jozefa Murgaša. Teda... mali sme si pripomenúť. Televízna hra a rozhlasové pásmo... to bolo všetko. Našťastie sa v zákopoch elementárnej kultúrnosti ešte motkajú došklbaní, začadení, ustatí, doráňaní veční bojovníci a práve takí sa v ten významný dátum, v atmosfére (pred médiami) dobre utajenej schôdzkystretli v miestnosti Obecného úradu v Tajove, aby si aj v prítomnosti veľvyslanca USA uctili rodáka, krajana, vynálezcu, politika, signatára, katolíckeho kňaza a najmä vedca svetového významu a zároveň excelentného maliara.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.