Hovorí sa, že keď Boh stvoril svet, na siedmy deň si odpočinul v Riu de Janeiro. Niečo na tom asi bude. Nádherné mesto, známe výbornou klímou, sa totiž prítomnosti Boha teší dodnes. Z vrchu Corcovado, ktorý čnie 710 metrov nad morom, sa na tú záľahu ľudí pozerá tridsaťmetrová socha zmŕtvychvstaného Krista. Roztvorená náruč, otvorené srdce, dobrosrdečnosť. To nie sú len vlastnosti Krista, ale aj brazílskeho národa. Ak navštívite tento kus raja, privíta vás nielen ich kokteil caipirinha, ale aj úchvatné pláže, indiánske slnko, mocný oceán a tradičné jedlo feijoada – fazuľovica. Alebo samba a karneval, neodmysliteľná súčasť Ria a celej Brazílie. Sú to noci tanca a fantázie. Karneval je však aj príležitosťou na krádeže, nákup drog a prostitúciu. Áno, v Riu je kriminalita, ale platí jedno: Dodržuj pravidlá, upozornenia, odporúčania a nič sa ti nestane.

Postihnutým poskytneme pomoc, budeme bojovať proti terorizmu až do jeho vyhubenia. Vyše dva dni trvalo ruskému prezidentovi, kým sa vyjadril k výbuchom vo Volgograde. Tie slová sme už pritom počuli. Ale sú to slová muža, ktorý má veci pod kontrolou?

Od Nového roka sa Česko a Slovensko vzdialili najviac od roku 1993. V slovenských médiách sa tomu veľa pozornosti nevenovalo (lepšie povedané takmer žiadna), hoci vplyv na bežný život môže byť časom celkom podstatný. V Českej republike vstúpila do života – po pätnástich rokoch prípravnová „ústava všedného dňa“ čiže občiansky zákonník. Nebude to zrejmé hneď a všade, ale časom áno. Slovenský podnikateľ zistí, že v Česku zrazu platia iné lehoty a že zmluvy sa berú vážnejšie ako doteraz.

Pred sedemdesiatimi rokmi sa spojenecké vojská vylodili v Normandii, aby otvorili západný front druhej svetovej vojny proti fašistickému Nemecku. Tento deň D zaznamenal slovom aj obrazom najslávnejší vojnový fotograf všetkých čias Robert Capa.

D-Day! Minulý týždeň si spojenci z čias druhej svetovej vojny pripomínali 70. výročie vylodenia v Normandii, Dňa D. Deň D, 6.jún 1944, zmenil svet a smerovanie dejín. Bol to začiatok spojeneckej ofenzívy voči nacistickému Nemecku, ktorá napokon vyvrcholila jeho porážkou, a zároveň najväčší obojživelný útok v dejinách vojenstva.

Hoci sa Carmen (van Walraven-de Rue), Marta (Walraven) a Tamara (Vicenová) už z princípu nikdy nemôžu stretnúť, sledovať ich rozhovor by bolo nesmierne zaujímavé. Sú totiž tou istou osobou. Dcérou mafiána, vdovou po mafiánovi, mafiánkou z donútenia, popritom milujúcou zodpovednou matkou, ktorá sa stala obeťou veľmi nešťastných okolností.

Michaelovi Schumacherovi držia v týchto dňoch palce aj tí, čo ho nemali radi. Sedemnásobný šampión Formuly 1 je po páde na lyžiach v kóme.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Dňa 1. mája 2004 vstúpilo Slovensko do EÚ, krátko nato som sa presťahoval z rakúskej vlasti na Slovensko. „Prečo?“ znie otázka, na ktorú musím odpovedať najčastejšie vo svojom živote.

Je po Veľkej noci, po pôste, po slávnosti vzkriesenia. Mne sa však žiada vrátiť sa ešte raz k uplynulým dňom. Naše mestá a obce sa rozšírili o nové ulice, sídliská a pekné stavby. Tam už nie je príliš miesta pre kríž, božiu muku či pre kaplnku, ktoré symbolizujú tragiku nášho života. Napriek tomu aj v súčasnej dobe, tak ako po celé stáročia, my veriaci ľudia čerpáme silu a múdrosť z Ježišovho paschálneho príbehu. Mocní, bohatí, veľkňazi a zákonníci si v ňom podávajú nepohodlného, chudobného človeka a s pohŕdaním sa pýtajú: „Čo je to pravda?“ Chudobný človek je vždy len na posmech. Bezmocný, bez práva, bez práce, bez ceny, bez ochrany, bez peňazí, bez domova.