„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Dňa 1. mája 2004 vstúpilo Slovensko do EÚ, krátko nato som sa presťahoval z rakúskej vlasti na Slovensko. „Prečo?“ znie otázka, na ktorú musím odpovedať najčastejšie vo svojom živote.

Je po Veľkej noci, po pôste, po slávnosti vzkriesenia. Mne sa však žiada vrátiť sa ešte raz k uplynulým dňom. Naše mestá a obce sa rozšírili o nové ulice, sídliská a pekné stavby. Tam už nie je príliš miesta pre kríž, božiu muku či pre kaplnku, ktoré symbolizujú tragiku nášho života. Napriek tomu aj v súčasnej dobe, tak ako po celé stáročia, my veriaci ľudia čerpáme silu a múdrosť z Ježišovho paschálneho príbehu. Mocní, bohatí, veľkňazi a zákonníci si v ňom podávajú nepohodlného, chudobného človeka a s pohŕdaním sa pýtajú: „Čo je to pravda?“ Chudobný človek je vždy len na posmech. Bezmocný, bez práva, bez práce, bez ceny, bez ochrany, bez peňazí, bez domova.

Pred pár dňami sa mi začali sypať správy. Vraj či sme v poriadku, lebo pri nás vybuchla sopka. Nuž, na Jáve, ktorá sa rozkladá medzi sopkami, je nejaké to zemetrasenie a erupcia na bežnom poriadku. Výbuch sopky Mt. Kelud je však jednou z najdramatickejších udalostí za posledné roky. Popol odfúklo do vzdialenosti 600 kilometrov, evakuovali stotisíc ľudí. Odstavili sedem letísk na Jáve, Austrália dokonca zrušila aj lety na Bali či na Vianočný ostrov.

Práve sa narodilo a za pár hodín dostane bábätko nové meno, ubehne pár dní a rodičia dostanú rodný list a k nemu „malú kartičku“. Bez tejto identifikačnej kartičky nemôžete takmer nič. Rodina sa nedostane k tovarom na prídel, nemôže zapísať svoje dieťa do školy, dostať zamestnanie, cestovať diaľkovým autobusom medzi jednotlivými kubánskymi provinciami alebo si ani odložiť svoje veci do úschovne. Túto malú kartičku potrebuje každý Kubánec každý jeden deň svojho života. Hore na kartičke je kód – jedinečná kombinácia jedenástich cifier. Na tom malom kuse papiera sú zapísané dočasné aj geografické údaje, a okrem iných vecí sa tam nachádzajú aj určité fyzické detaily.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.

Krvavá protikomunistická revolúcia z roku 1956 doteraz silno polarizuje maďarskú spoločnosť. Nie div, veď súčasná najsilnejšia opozičná strana je predsa len nástupkyňou kolaborantskej socialistickej štátostrany, založenej na troskách Sovietmi pobitého povstania. Naopak, terajšia vládnuca strana vznikla ako mládežnícka alternatíva voči komunistickým zväzákom a od svojho založenia na sklonku režimu sa hlási k tejto nedokončenej revolúcii. Ako to vyzeralo v tých dňoch a ako chutil toľko ospevovaný kádárovský gulášový socializmus, podávaný vo väzenskom ešuse? Nasledujúci nadčasový text napísal bývalý revolucionár a politický väzeň takmer pred tridsiatimi rokmi.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.