Rozprávky o bájnom živote za vojnového slovenského štátu sú stále živou súčasťou nášho ľudového i politického folklóru. Paradoxne, čím menej pamätníkov tých čias ešte žije, tým je táto mytológia akoby vitálnejšia.

Keby som chcel jedného dňa napísať detektívku o zločine celospoločenských rozmerov, postupoval by som pri tom asi nejako takto:

Vrátnik. Holič. Taxikár. Očakáva sa od nich, že budú zhovorčiví. Že budú sociálni, poklebetia, prinesú nové správy z okolitého mikrosveta. Zo svojej relatívne statickej pozície majú možnosť vidieť to, čo pachtiaci sa ľudia nevidia. Ľudia k nim prichádzajú a odchádzajú.

Tak se mi to stalo a nevím vlastně, proč vybrali právě mě. Rozhovor do módního časopisu. V Čechách kněze vnímají jinak než na Slovensku.

Nejaký ten rok pred Nežnou revolúciou u nás fungoval socializmus a nič nenasvedčovalo tomu, že sa raz skončí. Zdalo sa, že fungoval.

Veľa figúr postáva pokope. Lepšie povedané, stoja na tenkých tyčiach, ktoré sú ich piedestálmi. Nikto z nich s nikým priamo nekomunikuje, každý však komunikuje s niekým celkom iným na sieti, pre koho práve robí selfie alebo mu posiela správu.

Ďalšia krásne silná žena

Česi majú dlhodobo vyššiu dôveru vo svojich sudcov než Slováci. Zvlášť vysokej autorite sa teší Ústavný súd. Dva príklady z minulého týždňa ukazujú prečo.

Dnes k nám do útulku RESOTY prišiel človek bez domova, ovešaný krížmi, chváliac sa známosťou s Marošom Kuffom.

Mladík s dušou starca a postrehmi bratislavského cynika