Vyzerá trochu čudne. Na prvý pohľad si ho môžeme pomýliť hoci aj s kameňom. Tvar trochu pripomína obličku, no poriadne prehnanú, šupka zas na dotyk pôsobí ako z umelej hmoty. Vnútri však čaká omamná žltá dužina, čo chutí priam božsky. Mango.

Predáva sa v rôznych tvaroch a s rôznymi príchuťami. Málokto z turistov odolá, aby si túto cukrovinku nekúpil ako suvenír a nerozdával doma ako prastarú sladkosť z oblasti, kde sa zrodila naša civilizácia. Má to malý háčik: chalva je omnoho mladšia, ako si myslíme.

Ideálne ju zavoniame už v posteli. Odkývame sa k stolu do kuchyne a odtiaľ na nás dýcha žltučká zvlnená nádhera, doslova sa usmieva. So slaninkou alebo pažítkou, úplne najlepšie s lesnými hubami. No variantov jej prípravy je minimálne miliarda. Praženica.

Vyzerá ako cuketa, čo sa nevedela vpratať do kože a rozhodla sa stať paprikou. Akokoľvek sa snažila, sily jej očividne nestačili, a tak ostala s premenou na polceste – veľká ako prst a navyše sa pri tom namáhaní celá jemne ochlpila. Okra.

Dni sa nám skracujú, vo vzduchu cítiť ostrejší vzduch a ranné hmly neodbytne zvestujú, že to s tým letom vyzerá pekne nahnuté. Človek začína podvedome prahnúť po niečom, čím by sa trošku zahrial. Deväť z desiatich Francúzov odporúča niečiu náruč alebo cibuľovú polievku.

Je nádherná, človek sa na ňu nevie vynadívať. Ten nápaditý tvar, tá elegancia. Akoby vznikla len nedávno, rešpektujúc všetky výdobytky modernej doby vrátane kozmického dizajnu. Ploská, aerodynamická a na pohľad chutná. Taká je tekvička so smiešnym menom patizón.

Neznalí si ju môžu chvíľu mýliť s jej mäkšou a zelenšou sesternicou mätou. Po ochutnaní však človek okrem jemných pepermintových a citrusových tónov zacíti aj niečo sladkasté a omamné. Práve pre tento cukrový chvostík, no nielen preň, dostala svoje meno: medovka.

Niektorí ho z polievky vyberajú a dávajú nabok, iní sa za ním idú pozabíjať. Kamarát cibule a bratranec cesnaku, dobre stavaný elegán s pevným telom a mohutným vzrastom. Pri nákupe vždy vytŕča z nákupnej tašky a dáva o sebe vedieť.

Všade naokolo bzukot, slnko páli, kosiť sa už nepatrí a ani neoplatí, z divo rastúceho lúčneho záhonu, ktorý kedysi býval úhľadným anglickým trávnikom, dýcha vôňa leta. Všetko dozrieva, guľatí sa, pýri. A čo my? Kvasíme! Napríklad uhorky.

Siedmy január 2010, prezident Gašparovič odovzdáva v starej budove SNR štátne vyznamenania.